Presne to vidím. Po dlhej úmornej ceste starou škodovkou z východu Slovenska konečne stojíme v kuchyni mojich babičiek v pre mňa obrovskom byte v Brne. Mamka sa víta, babičky stískajú nás vnučky a ideme rovno do kuchyne. Mamka asi s babičkou vykladajú tašky, zatiaľ čo my so sestrou si sadáme s prababičkou k stolu. Každá pred sebou hrnček čaju a na malom tanieriku krajček chleba s maslom bez kôrky, nakrájaný na malé kúsky. Jeme, aj keď nie sme hladné a prababička nám k tomu rozpráva vždy tú istú rozprávku - o lakomej vrane a maškrtnej líške, ktorá od naj nakoniec aj tak ten syr dostala. Chlebík pomaly mizne a nám je tak dobre, že si často vypýtame ešte krajec. Babička ho odkrojí, natrie a zas okrája kôrku a chlebík nakrája na kúsky.
Z obývačky je možno cítiť ihličie veľkej borovice, k babičkám sme často chodievali cez Vianoce. Keď sa najeme môžeme si ísť na maličkom čiernobielom televízore pozrieť večerníček. Ešte sa chvíľu rozprávame, hovoríme babičkám básničky, čo sme sa naučili a potom nás už ukladajú do obrovskej postele v spálni. Bývalo to tak vždy - keď sme mali pať rokov, aj keď sme mali pätnásť.
Do toho bytu sa už nikdy nevrátim, bývajú tam teraz celkom cudzí ľudia. K babičkám sa prihováram už len na fotkách. Čiernobiele televízory už tiež nie sú a cestovanie nebýva také dlhé. A predsa, tak veľmi skutočné sa to zdá. Ako mäkký tmavý chlieb bez kôrky, nakrájaný na malé kúsky.
