Moje babičky mali doma väčšinu kníh na očiach. Rada som chodila okolo políc s tenkým jemným sklom. Boli plné zelených a sivých väzieb. Pred nimi kamienky, vázičky, suveníry z ciest. Keď som chcela niektorú z kníh vytiahnuť, občas som zavadila o hraciu skrinku s mačičkami alebo musela vybrať pár pohľadníc. Knižky v sekretári stáli celé roky bez porušenia. Dávno prečítané, harmonicky usporiadané. Nové pribúdali do skrinky v malej izbičke. Nepatrili medzi rovnaké, úhľadne narovnané stálice v obývačke.
Keď babičky odišli, knihy nám ostali. Mamka ich k sebe domov umiestnila časť. Čo s nimi?, pýtala sa nad plnými škatuľami a ja som ani sekundu nezaváhala. Jasné, že si ich vezmem! Odviezla som ich stovky kilometrov a dlho nechala len tak ležať. A keď sa v našom byte konečne zabývali knižnice, dala som knihám čestné miesto. Tie o umení dole, každú chvíľu v nich listujeme. A v horných policiach sú tie ostatné. Nie sú za sklom. Ale rovnako pred nimi stoja kamienky a obrázky. Zakrývajú časť väzieb a neprekážajú. Lebo tie knihy málokto vyťahuje. A možno nikto nikdy už nebude čítať. Staré detektívky, romány, na ktoré stávala babička hodiny v radoch. Trikrát s, Zelená knižnica, Smaragd... Celé edície, súbory kníh. Množstvo tenkých zažltnutých stránok, ktoré mali vo svojom knižnom živote dvoch - troch čitateľov. Už sú staré. Pomalé, neatraktívne, ťažkopádne. Skúšala som ich čítať a mnohé pred koncom odložila.
Mnohí máme doma čudnú dečku, kvetinu, misku, ktorú sme nikdy nepoužili, zdanlivo zbytočný obrázok. Tie veci nie sú cenné tým, že sú, ale že sú „po niekom". Vyzerá to ako knižnica. Ale nie je to knižnica. Je to spomienka na hraciu skrinku v starom byte, kde to voňalo jemným krémom na ruky a pomletými orechmi. Na jemný zvuk skla, rytmický pohyb šijacej mašinky, láskavé oči a jemné pohladenia. Akokoľvek pokleslé by tie knihy mohli byť, nezahodím ich. Ostali mi po najdrahších ženách môjho detstva.
