Deň nástupu. Hneď skraja z človeka vyzlečú dôstojnosť. Už v suteréne sa meníme bytosti v župane a papučiach - a bez tváre. Postupne splynieme s ostatnými šuchtajúcimi sa postavami na chodbách.
Nemocnica vstáva skoro. Už pred šiestou sa zasvieti v izbách. Po sestrách sanitárky a upratovačky a zasa sestry a artiléria lekárov a sestry a dokola. A hodiny čakania. Nejesť, nepiť, nemaškrtiť. Čakať. Dlhé bezčasie. Dá sa čítať, zhovárať sa. Lenže to sa nikomu príliš nechce. Prirodzene by sa dalo o zdraví a diagnózach. Ale z toho sme už unavení. A tak čas zapĺňa ležanie a rozmýšľanie. A obavy. Ako to dopadne? Už nech to je...
„Len trochu to bude nepríjemné, vydržte", ospravedlňuje sestra bolesť pri vpichu, ako by za bolesť mohla. „Pite, pite, je to vaše zdravie, musí sa vám uľaviť," povzbudzuje iná. „No čo, dievčence, dobre je?", pýta sa upratovačka s nepredstieraným záujmom. Ležíme splihlo, snažíme sa po operáciách príliš nehýbať, lekár na vizite to vidí: „Tak čo je, dnes sme už mali ísť na tú diskotéku," smeje sa. Inokedy by mi to prišlo ako plytký fór, dnes som za jeho dobrú náladu vďačná. „Dám injekciu od bolesti?", pýta sa sestra večer. „Neviem, skúsim bez nej, ale možno neskôr, môžem vám zazvoniť?" „Zazvoňte, prídem." A naozaj príde.
Nemocnica je zvláštne miesto. Mixuje ostne a láskavosť, prísnosť aj účasť a úprimný súcit. Striedajú sa, lekári aj sestry. Nemračia sa, nesťažujú. Naopak - pýtajú a pomáhajú. Akí ofučaní a naštvaní zdravotníci, čo sa nich stále hovorí? Asi práve nemajú službu.
Posledná noc. Do izby vchádza tmavovlasá drobná sestra. Prišla sa pozrieť, či je všetko v poriadku. Nevie, že nespím a môžem ju počuť. „Cicušky, len sa vyspite, spánok pomáha. Zajtra vám bude lepšie," zašepká a pohladí perinu jednej z postelí.
Tá nočná sestra bude na dlho to najsilnejšie, čo si z nemocnice odnesiem.
