Návšteve u lekárky predchádzalo moje pozorovanie. Najprv som si niekoľko týždňov myslela, že Matúško ma neposlúcha. No keď som mu už asi po piaty raz podráždene zvýšeným hlasom hovorila: „Čo ma nepočuješ? Prečo ti všetko musím hovoriť päťkrát?!", začala som vnímať ja samú seba. A čo keď ma naozaj horšie počuje? Ide z nádchy do angíny, možno má zaľahnuté uši. Alebo čo. A tak sediac pri stole som začala tichým, postupne hlasnejšie a hlasnejšie hovoriť naňho krátke vety - ak by počul, jeho reakcia by bola okamžitá. No ozval sa až na strednú intenzitu - odpovedal: „Maminka, vieš čo, radšej si sadnem bližšie." Bolo to jasné. Nepočuje. Ideme to riešiť.
Tak sme si počkali pol hodiny u našej detskej lekárky. Len na to, aby vypísala papierik k ušnej. Sluch dieťaťa nijako neskúšala. Hm, dosť zbytočný čas. Odtiaľ sme sa prešli a sadli do ďalšej čakárne. Keksy sme už mali zjedené. Omaľovánka deti zabávala v prvej čakárni, v druhej už nestačila. Našťastie mám knihu. Lenže po pol hodine aj tá stráca na sile. Keď sa konečne dostávame dnu na vyšetrenie, trpezlivosť detí je na hranici. A tak nečudo, že keď sa v takomto stave pozornosť všetkých v ambulancii sústredí na Matúška, doteraz pokojná Julinka začína vymýšľať. Nič neničí. Nešpiní, neberie, no chodí a rozpráva.
Je mi to ľúto. A hanbím sa za to, že ju okrem mňa musí aj lekárka podráždene napomínať. Som nanič matka s nevychovanými deťmi. Mrzí ma to. Ale, kurník, zháčim sa, prečo to tak je? A za čo sa mám ospravedlňovať? Za to, že dve malé deti sa nudia, lebo spolu s ďalšími chorými ľuďmi strávili v čakárňach skoro hodinu a pol? Počas toho som ich napomínala v jednom kuse - aby boli ticho, nebehali, boli pokojné, nerušili. Aj som ich zabávala - mám plnú tašku papierov, kníh, pasteliek, dve hračky a teraz už prázdnu pikslu od keksov. Je to stále málo? Viem, že nabudúce pomôže jediné - ísť na vyšetrenie aj s manželom. Jeden s chorým dieťaťom u lekára, druhý so zdravým vonku. Skúsime to načasovať. Je mi len ľúto mám, ktoré to tak zorganizovať nemôžu. Pretože hanbiť sa pred lekárkou je naozaj dosť zlý pocit...
