„Musíš im dohovoriť aj ty,“ začínam nahnevano rozhovor s mužom. Deti sme nechali v ich izbe. Sme za dvoma zatvorenými dverami a ja sa začínam rozbiehať, nasupená tým, že zatiaľ čo som malým čistila žalúdok a snažila sa ich motivovať k výkonom a snahe, podriemkaval v kresle vedľa. Malí skleslo sedeli, hlavy sklonené, kurník, och, po koľký raz som zas ja ten prísny rodič s nárokmi. „Veď sa vôbec nesnažia, večne ich treba k niečomu kopať a nechcem byť stále tá zlá iba ja!“ rozbieham sa a hlas mi silnie a stúpa do rozčúlenej fistuly. „A ty len sedíš a ani nepočúvaš...“ „Zabrzdi. Počkaj.“ Pokojný chlap odpovedá s rozvahou a zmierlivo kývne rukou. „Spomeň si na seba. Keď si bola malá.“ Hm. „Ja som si povinnosti písala a odškrtávala a ...“ „No, tak to si asi bola výnimka. Lebo ja nepoznám jediné dieťa, ktoré by sa s potešením vrhalo na úlohy a keď nejakú dokončí hneď si pýtalo ďalšiu. To deti nerobia. Ver mi, fakt to nerobia.“ Môj hnev vyprcháva a s každým ďalším slovom si uvedomujem, že hoci to tak vyzeralo, možno pred chvíľou nespal. Možno tak ako ja som sa chystala vyžalovať sa a vykričať svoj hnev, on sa pripravoval na to, ako ma umierni. „No ale...“ „Ja viem, že chceš, aby sa im darilo. Veď aj ja. Ale sú to deti. Oni sa chcú hrať. My chceme, aby sa učili a snažili. Tak to je naša úloha im pripomínať povinnosti a pomáhať im. Hej, aj stokrát dookola.“ Prikývne s otázkou, čo ja na to – a mne neostáva len bez slova súhlasiť. Odchádza a ja ešte chvíľku ostávam sama premýšľať.
Asi ani ja nepoznám deti, ktoré ovládajú time manažment a vedia viesť svoje malé projekty. A možno ani veľa dospelých nie. Zas raz má ten môj muž pravdu. Zbojníci nie sú roboty, práve teraz majú čas aj zabudnúť občas na povinnosť a odkladať úlohy. A práve my ich to máme učiť robiť poriadne – trpezlivo, sústavne, dôsledne. Och. Zmeň prístup, ženská. Tak to pôjde...
Späť k rodine sa už vraciam pokojná. Chrústov bez slova vystískam a začínam s večerou. Muž ku mne prichádza a ticho ma otočí smerom v chladničke. „A neboj, ono to pôjde. Robíš to dobre, naučia sa. Pozri, už teraz sa to na nich pomaly lepí.“ Ukáže prstom na tabuľku s povrchom podobným flipchartu. Nápisy na nej sa ľahko stierajú a nahrádzajú novými. Práve teraz je na nej Julkiným písmom HUDOBKA, TAŠKA, UMÝVAČKU VIBRAŤ. Jej povinnosti na dnešný deň. Zrkadliac asi môj papierikový systém, začala si to písať celkom sama.
Nikto nepovedal, že to bude ľahké a rýchle. Ale tá cesta, ktorá vedie od detí k veľkým múdrym ľuďom, je veľmi zaujímavá a poučná. Pre nás všetkých. A... vďakabohu, že na jej usmerňovanie sme dvaja.
