My ich ani nevidíme. Nie preto, že vysávajú po práci alebo pred ňou, hoci o šiestej ráno, aby to stihli. Nevidíme ich ani keď nám vysypávajú kôš rovno za chrbtom. Sú na to, aby bolo poriadne. Nechávajú za sebou tabuľky pozor mokrá podlaha. Vôňu saponátov, umyté riady vo firemnej kuchynke a poliate kvety. Tlačia pred sebou vozíky vrchovato naložené. Vláčia veľké vrecia s odpadkami ku kontajnerom a nečakajú na chlapov, aby im s tým pomohli. Nedostávajú péefká ani trináste platy. Nemajú parkovacie miesta.
Aj ja som kedysi upratovala. Potrebovala som peniaze, bolo fakt zle. Tá stovka na ruku za popoludnie bolo jedlo do ďalšieho dňa, do ďalšieho upratovania. Každá práca je dobrá. A pri tejto som sa veľa naučila - o svete kancelárií, o upratovaní, o flákaní aj dôkladnosti. O sebe.
„Dobré ráno", pozdravila som jednu z neviditeľných tiet ráno na parkovisku. „ Dobré! To je počasí, co? U nás na Záhorí sa ríká - neska je také zubaté sunéčko. A fičí... Šecko bude rozdúchané." Zložila plastové vrece. „Tak už končíme. Na záhradku treba, dat to dokopy. Pjekný den!" Hovorila by možno ešte hodnú chvíľu, mrzelo ma, že musím kráčať rýchlo.
O pár minút si vyzlečie zásteru s logom a po ceste domov si do autobusu dá pekné nohavice a kabátik. Už nebude neviditeľná. Až do ďalšieho rána. Nevieme o nich nič. A ony o nás možno viac, než personalisti, šéfovia a kolegovia od vedľajších stolov.
