Chcela niečo úplne iné, len medzi rečou spomenula: „Vieš, som teraz ... chorá. Mala som malú nehodu a keď mi robili vyšetrenia zistili, že mám tumor. Tak sa teraz liečim, chodím na ožarovania, už je to trochu lepšie." Počúvala som tie vety nejako neveriacky. Veď sme sa toť nedávno rozprávali a všetko bolo v poriadku... Má toľko rokov ako ja a iba o niečo málo staršie dieťa. A ona sama sa oňho stará, predsa nemôže byť chorá. Takéto sa stalo práve jej? Trochu nemiestne mi napadlo, či ju to aj fyzicky zmenilo.
Počúvala som ten pokojný vyrovnaný hlas, ako mi hovorí, že hádam sa to všetko už teraz ustáli a lekári sú optimistickí. Predstavila som si päťročné dieťa, ako mu mamka vysvetľuje, že je chorá, ale vyzdravie a nemusí sa báť. Neviem, či viem, čo sa deje v jeho hlavičke, len odhadujem, aké ťažké to bolo pre ňu. Bojovať proti chorobe a aj s tým, aby to syn nepociťoval príliš bolestne. To, ako sa život za pár týždňov môže celkom premeniť, si predstaviť nedokážem.
Vždy bola bojovníčka a plná síl. To sa nezmenilo. Všetko ostatné áno. Určite ju pôjdem pozrieť a povzbudiť a dúfam, že sa definitívne vylieči. „Veľa vecí som prehodnotila," povedala nakoniec. Veľmi verím, že budem mať šťastie a nezažijem niť podobné. No jeden nikdy nevie. Nechcem prehodnocovať, keď už bude neskoro. Malých som včera v noci bola dvakrát pohladiť. Silno som ich stískala ráno pred škôlkou a možno im kývala o niečo dlhšie, než inokedy. Oni nevedia, ale ja viem. Času je málo. A nič cennejšie spolu mať nemôžeme. Tak si ho musíme dopriavať.
