Julka narátala cez stovku eur, Matúš o štvrtinu menej. Ako to? Ako to, že aj keď peniaze k nim prichádzajú tom istom čase a vôbec ich nemíňajú, ako že rovnako aj nemajú? Nepožičal si niekomu, Matúško? A naozaj si správne delíte vreckové? Nemáš ešte niekde peniaze zabudnuté? Nie, nie a nie a slzy na krajíčku po tatovej výčitke: „Asi si teda nedávaš na svoje veci dosť pozor“.
Po zrátaní sa zobrali do izby. O chvíľu odtiaľ počujeme: „Matúš, tak ja ti desiatku dám. Na.“ „Nie, nechcem,“ odpovedá brat sestre zatvrdene. Hrdo odmieta, aj keď ho to mrzí. Minútu sa nič nedeje a potom: „Matúš, a pozeral si do šuflíkov? Poriadne? Skús ešte raz.“ „Aha! Tu je ešte desiatka,“ ozve sa okamžite drobcova radostná reakcia. „Tak vidíš,“ vraví mu mierne sestra, „musíš si fakt dávať na ne väčší pozor.“
O päť minút v spálni skladám vyschnutú bielizeň. „Mami?“ Julka mi ukazuje, aby som sa k nej sklonila a šepká. „Neviem, ako že má Matúš tak málo peniažkov a naozaj by sme mali mať rovnako. Vieš, tú desiatku som mu do šuflíka dala ja. Takto si myslí, že si ju založil. No a on má teraz o desať viac, ja o desať menej, to už máme skoro rovnako. Nepovedz mu, chcel by mi to vrátiť.“ Odbehne a nechá ma, zas raz dojatú a vďačnú. To, ako ich vedieme, sa nestráca...
Nedávno sa ma zbojníci spýtali, kto je cynik. Nie ľahko sa odpovedá na náročné abstraktné pojmy, dá mi niekedy prácu ako tak odpovedať. Keď sa nabudúce opýtajú, čo znamená veľkorysý. Budem im to vedieť povedať veľmi presne.
