Bola som vtedy doma s deťmi večer sama, manžel niekam vybehol. Nemala som také večery veľmi rada. Vždy to bol pre mňa trochu stres. Dvaja na dvoch bolo fér, jedna na dvoch ťažká presilovka. Už unavení krpáni boli náladoví, nedali sa nahnať do postelí, nehovoriac o prezlečení sa do pyžamiek a poslednom vycikaní. Ja som medzi nimi poletovala a nestíhala. Rozprávky a uspávanky som neskôr predvádzala na pokraji absolútneho vyčerpania. A ten večer si Matúško navyše vybral svoj čas. Príde to raz za pol roka, že za nič na svete nemôže zaspať. Všade bola tma a pokoj. Rozprávky už som povedala tri a poriadne dlhé, uspávanky boli štyri. Julka dávno spokojne odfukovala, ja som bojovala s klesajúcimi viečkami, len drobec sa prehadzoval z jednej strany na druhú, túžil živo konverzovať a nie a nie zadriemať. A tu mi skrsol nápad.
Vytiahla som ho z postieľky a zamierila k počítaču v obývačke. Prisunula kreslo a uvelebila sa v ňom s dieťaťom v náručí. Našla som album mladej kanadskej speváčky, pokojný a krásny. Všetko som pozhasínala, rozpojila slúchadlá. Jedno som priložila k uchu sebe, druhé Matúškovi. A pustila. Dievčina spievala, my sme počúvali. Pohodlne usadení, oči zatvorené, počúvali sme hudbu a navzájom svoje srdcia aj dych. Matúško ležal pokojne v mojom náručí. Premenili sme nepokojnú noc na nádherný zážitok. Zážitok zo spoločných dotykov, počúvania, prežívania krásy v absolútnom pokoji. Hudba hrala jemne a ticho. Nehýbali sme sa, pevne sa tisnúc jeden k druhému, len sa kochali.
Keď som Matúška o hodnú chvíľu neskôr kládla medzi spiace hračky, usmieval sa zo spánku. Usmievala som sa aj ja.
Aj keď bude Matúš veľký chlapec, aj keď ma prestane objímať a „mám ťa rád" nepovie, len si to možno pomyslí, ten večer s ním mi už nikto nikdy nevezme. Ak by sme nemali krásne veci z minulosti, na ktoré môžeme spomínať a o ktoré sa môžeme oprieť, bolo by na svete oveľa ťažšie.
