Doteraz chodil hore dolu po chodníčku okolo detského ihriska a telefonoval. Mračil sa, preto som si ho všimla. Na chvíľu odišiel a vracia sa. V úplne inej nálade, s malým pokladom. Chvíľu sa doťahujú, potom ju pohojdá a idú za ruky preč. Milé, osviežujúce. Jediný muž medzi mamkami asi pätnástich detí, ktoré sa tu bláznia.
„No poď, poď mi povedať, čo bolo po škole." Nie, čo bolo „v" škole, ale čo bolo „po" nej. Takto sa zvykol pýtať americký tato v mojej rodine svojej osemročnej dcéry. Dobre vedel, že to, čo sa deje po hodinách je zaujímavejšie a často aj veselšie a lepšie sa o tom rozpráva. A ona, už veľká a s túžbou byť dospelá, si mu ako maličké dievčatko sadla na kolená, oprela mu hlavu o plece a rozprávala. Občas odbehla priniesť niečo nakreslené alebo vyrobené. Tie chvíľky boli iba ich. Vždy rovnako pekné. Nedali si ich nikým vziať.
„Tak ťa vystískam! Tak ťa vystískam, ty moja princeznička, že až!" Naťahuje ruky k našej malej môj muž večer. A ona ochotne príde, hodí sa mu okolo krku, ryšavá brošnička na jeho veľkých pleciach. Opusinkuje ho, nechá sa poobjímať a ostáva tam, tešiť sa z tatovho náručia. Rovnako ako sa on raduje z jej vône a tepla.
Otcovia si vraj zvyčajne prajú synov. Hm. Neviem. Keď vidím otcov a ich dcéry, keď mám možnosť pozorovať to krásne, čo medzi nimi je vravím si - to sa asi len tak tvárite, páni, však. Veľký ochranca a malá princezná, bezpečie a nekonečná zraniteľnosť. Jedno s druhým sa krásne dopĺňajú. Aké krásne je pozorovať vás :)
