Odvtedy kosíme vždy, keď treba. Treba tak raz za týždeň, keď sa veľmi dejú iné zásadné veci, raz za dva.
Manžel sa vždy vychystá, kosačku vytiahne zo zádveria, pripraví ju k dverám. Obuje pracovné topánky, vyhrnie rukávy a s obrovským úsmevom ide do práce. Pri žiadnej inej práci sa tak šťastne netvári. S výrazom pána tvorstva kráča za bzučiacim nástrojom, predo mnou porast, za mnou poriadok. Nie je to práca, s ktorou chce byť raz dva hotový. Robí ju precízne, pomaly. Spokojný sa potom poobzerá, dokosí nedokonalosti. Kosačku láskyplne otrepe a uprace. Aj by jej možno niečo povedal ako poďakovanie, ale je chlap a chlapi také veci nerobia.
Kosačka má v naším zádverí, takom pracovnom kúte, čestné mesto. Jej ružica mi vonia čerstvo pokosenou trávou, preto odpustím zopár stebiel spadnutých pod ňou. Mohla by byť v garáži. Ale chápem, že mať ju poruke je dôležité. Možno v zime sa presťahuje.
Teraz kosačka v zádverí nie je. Zvonku sa ozýva známy bzukot. Z gauča od pozerania Gormitov vyskočí malý a zaťahá ma za ruku: „Maminka, môžem ísť na dvor?" Jasné, že môžeš, Matúško. Ako som ti to mohla zakázať? Keď sa vonku dejú také veľké veci. Kde je spokojný a šťastný jeden pán, môžu byť pokojne dvaja :)
