Pribehla som domov, pripravila jesť a po večeri sa môj muž obliekol a odišiel. „Kam ide tato?“, opýtala sa dcéra. „Robiť pestúnku.“ Priatelia majú dva a pol a desaťročného syna. Mama má nočnú, otec potreboval večer asi na hodinu odbehnúť. Často u nich trávime popoludnia, dobre sa poznáme – a všetci vieme, že obaja chlapci majú môjho muža radi. Už odmala sa očká mladšieho rozžiarili, keď sme sa objavili. „Maki!“, zavolal skomoleninu jeho mena, všetko nechal a išiel sa s veľkým bradatým chlapom pozdraviť a zahrať. Taká prerastená mäkká hračka, ochotná chlapčeka nosiť a stavať si s ním kocky, hýbať vláčikmi, čítať mu. Drobec sa tešil, môj muž tiež. Keď teda tentoraz zahlásil, že ide opatrovať, vôbec ma to neprekvapilo.
Zatiaľ čo niektorí chlapi majú paniku aj z vlastných detí, môj je iný. Keďže sme mali od narodenia doma všetko dvojmo, aj starosť o deti sa delila. Vôbec nebolo diskusie o tom, či bude aj tato prebaľovať, kŕmiť, kúpať, uspávať, zabávať, chodiť na ihrisko... Od roka sa tato stal rodičom na plný úväzok, kým ja som začala chodiť do práce. Nič lepšie sa našim deťom nemohlo stať. Vychovávala ich stelesnená trpezlivosť a pohoda. A súčasne človek s veľmi silným morálnym kódexom. „Sú malí a nie hlúpi,“ bolo a je jeho krédo. Nikdy nemal problém rozprávať a vysvetľovať, ale rovnako tak dať deťom limity a jasne najavo, čo smú a čo už nie. Prísny a láskavý. Veselý a rozhľadený. Takého tata by som želala každému dieťaťu.
„Ako ste sa mali?“ Ani som sa nemusela po jeho návrate od priateľov pýtať. Nerieši a nikdy toho veľa nenahovorí. „Ako by sme sa. Dobre.“ Malí chalani a jeden veľký ako medveď - hrali sa a maškrtili.
Môj muž nie je jediný chlap, ktorý sa stal svojim deťom mamou. Doba sa zmenila a ja som rada. Už neplatí delenie na mužsko-ženské svety a práce, ako v generácii mojich rodičov. Chlapi ako mamy. A chlapi ako pestúnky. Prečo nie. Byť dieťaťom, brala by som všetkými desiatimi.
