Otvára privretú ťažkú bránu. Sama tu nikdy nebola. V čase, keď nie je omša, vnútri len traja ďalší ľudia. Jeden kľačí pred oltárom, ďalší so sklonenými hlavami nad zopnutými rukami sedia v laviciach. Aspoň ju neuvidia, ako sa len tak prechádza - nevie odolať a prejde si celý kostol dokola. Sleduje každý reliéf a kaplnku po obvode, tak blízko sa k nim predtým nedostala. Súkromná prehliadka. Kráča v tichu, snaží sa našľapovať na špičky - klopanie podpätkov by všetko pokazilo. Aký je tu pokoj. Sadá si do prednej lavice a len tak hľadí na oltár. Vdychuje ťažký vlhký vzduch. V žiadnej inej budove taký nebýva, len v kostole.
Nevie, ako dlho sedí. Zrazu sa ozve silný zvuk. Organ! V prázdnom chráme počuť každý tón zvlášť. Nedovidí, kto sedí za klaviatúrou. Nevie, kto hrá. Ten niekto nehrá žiadnu konkrétnu známu skladbu. Preluduje. Skúša, pohráva sa striedavo s najhlbšími tónmi, brnkne na vysoké a zas zahrmí hlbokými akordmi. Zahltia ju, skoro nedýcha. Obrovská sila. Tóny napĺňajú priestor pod vysokou klenbou. V kostole je tmavo, podvečerné svetlo nevrhá cez vitrážové okná farebné odlesky. Ale hrá tu každá socha.
Zatvorí oči. A len počúva. Dookola melódiu, potom len tak ojedinelé tóny. Organista cvičí, napadá jej. Cíti ako kostol zapĺňajú vlny hudby. Predstaví si staviteľov spred stáročí. V kožených brašniach kráčali po lešeniach a vynášali hore kamene, jednoduchými mechanizmami stavali ďalšie lešenia, v stenách sú dodnes po nich otvory, v niektorých hniezdia vtáky. A potom si predstaví umelcov. Ako najprv veľakrát skúšali rôzne motívy, hľadali predlohy a potom podľa nich spodobovali výjavy - aby kňazom pomohli tlmočiť vieru najjednoduchším ľuďom.
Veľkolepý koncert trvá vyše hodiny. Potom organ stíchne. Pripadá jej neprístojné zatlieskať. A tak sa len postaví, otočí smerom k organu a ukloní sa hlavou. Ďakujem. Išla za tichom a pokojom. Dostala oveľa viac.
