A teraz držím v ruke starý album. Neviem, prečo ho mám. Dostal sa ku mne náhodou, so starými vecami, ktoré nikto dobrých pätnásť rokov nepreberal. Otváram s úctou, je fakt starý. A na prvej strane je malý zložený kúsok bieleho tvrdého papiera. „Lída Přichystalová a Jaroslav Novotný, manželé. Brno, jaro 1948.“ Babičkino svadobné oznámenie. Onemiem. A premkne ma posvätná úcta. Za tenkou bielou fóliou dve veľké fotky – babička a neznámy pán. Otvárajú dvere k ďalším. Kým sa odvážim otočiť ďalej pozerám sa tomu pánovi do očí. Mám niečo z neho? Páči sa mi? Čo babičku tak očarilo, že si vybrala práve jeho?
Toľko strán ten album má! Och! Listujem pomaly, hoci som nedočkavá. Teším sa. Malé obrázky so zúbkovaným lemom rozprávajú príbehy, ktoré mi babička sama nikdy nepovedala.
Viem, že sa chceli brať na lyžiach, na mieste, kde sa s českou stretajú ďalšie dve hranice. Ale komunisti to nedovolili. Tak sa na protest babička vydávala v tmavých šatách. Naozaj, na svadobných fotkách jej spod čierneho kožucha vykúka čierny lem sukne s jemným bielym motívom. Dedko má svetlý kabát a pod ním svetlý oblek. Babička mala vtedy dvadsaťštyri. Listujem ďalej. Obrázky zo spoločných výletov – na priehradu, do hôr, k svokrovcom. Na mnohých je babička s bratom, strýcom Jurom, mali sa veľmi radi. Jún 1948 – niekedy vtedy babička otehotnela. V slnečných okuliaroch a naširoko usmieva do objektívu, ktorý drží dedko. Šťastnejšia vtedy byť asi nemohla. Apríl 1949, prvý obrázok s kočíkom, v ktorom leží moja mesačná mamka. A zas – kúpele, preteky áut na Masarykovom okruhu, rodinné prechádzky. Moja mamka sa mení na dievčatko, pribúda ďalších ľudí. Babička s dedom a ich prvé spoločné vozidlo. Obaja na pohrebe pradedka. Všetci spolu na dovolenke na horách aj pri vode.
Album sa pomaly končí. Opäť svadobným oznámením – strýc Jura a mladá krásna baletka Jarmila „dovolují si oznámiti, že jejich sňatku bude požehnáno v sobotu 11. listopadu 1950“. Ešte zábery novomanželov. A už žiadne ďalšie fotky. Vtedy sa stali dve veľké zmeny v babičkinom živote. S Jarmilou si nepadli do oka a tak sa po svadbe na Jarmilino naliehanie na dlho prestali súrodenci stretávať. A asi v tom čase odišiel z babičkinho života po bratovi aj ďalší dôležitý muž – niekedy vtedy sa manželstvo zachytené v tomto albume rozpadlo.
Poznala som babičku dobre. Starala sa o mňa ako o dievča, strávila som u nej veľkú časť času na štúdiách. Zdieľali sme dobré aj zlé. Vedela o mne skoro všetko a ja som si myslela, že viem o nej. Mýlila som sa. Ale som vďačná a veľmi šťastná, že teraz už viem. Nie všetko. Ale – viac.
Odkladám album k tým, kde sú fotky mojich detí. Tam je jeho miesto. Medzi cennosťami, na mieste, kde sú zachytené premenlivé okamžiky lásky.
