Zaparkuje a kým prebehne cez parkovisko premokne. Odomkne dvere. Byt jeho detstva, po rodičoch. Oni už teraz žijú inde, ale aj tak sú radi, keď niektoré veci necháva tak ako ich oni zariadili pred rokmi. Je mu to jedno. Vyzuje sa, vyzlečie mokrú bundu a hodí ju na botník. Mal by ju zavesiť, inak nevyschne. Ale komu to vadí. Ani mláčky pod topánkami nikto neofrfle.
Prejde cez presieň do kuchyne a otvorí dvere izby, s ktorou susedí. Jeho chlapčenská izba. Prázdna. Svet desaťročného chlapca, ktorý je, šľaka, obývaný tak málo... Syn tu býva oveľa zriedkavejšie, ako by si obidvaja želali. Po rozvode ostal s bývalou a zdá sa, že chalanovi tam nie je bohvieako dobre. Nový muž a nové dieťa narobili mame zmeny v prioriách. Desaťročný chalan, ktorý „už má mať rozum", tam je radšej väčšinou ticho. Rozrozpráva sa každý druhý víkend, práve tu, s otcom. Vtedy je dobre. Môže pršať a byť hnusne, ale sú spolu. Sú to vždy dva dni malých Vianoc. Hrajú karty, pozerajú futbal, chodia na ryby. Skvelý čas.
Stojí vo dverách synovej izby a mračí sa. Poobede dostal mail od kamarátky. Odpovedala mu na jeho včerajší, vylial si v ňom dušu. Nemal to robiť. Odpísala mu, že život je taký, ako si ho sami šoférujeme. Že ak sme zdraví, každý sa má tak, ako chce a zariadi sa. Ani jej neodpovedal. Ten jeho život je ako šoférovanie po tej ceste pred chvíľou. Cez mláky, so šmykmi, keď hrozí, že auto každú chvíľu vybehne von, niekam narazí a skončí na streche. Často rozmýšľa, ake ľahké by bolo nechať sa zviezť. Skončiť v jarku na streche alebo v strome. Prestať riešiť.
Ale, už je utorok. A o tri dni sa začína víkend. Spoločný víkend. Tak to ešte dovtedy po tých cestách nejako odšoféruje... Zatvorí dvere na synovej izbe, zapne telku a otvorí dvere chladničky. Naleje si domácu. Už jej veľa nie je. Tak na tri večery. Akurát. Novú fľašu načne až v pondelok.
