Neponáhľam sa. Toto je môj čas. A nechcem ho skracovať.
Každý deň si volím - komu ten čas dám? Niekedy zavolám mame, sestre, priateľom. Občas stihnem Vlada Franca alebo Fera Strempeka a starinky, ktoré som nikdy nepočula. Ale najčastejšie k sebe nepustím vôbec nikoho. 44 kilometrov prázdnymi večernými cestami. Je úplne jedno, či prší a je zima alebo hmla. Toto je môj čas. Čas na vyčistenie hlavy, vypnutie.
Veľakrát ma ľutujú - ty bývaš tak ďaleko od roboty. Ráno je to zlé, v zápchach a sprevádzaná nervóznymi tiežvodičmi. Ale večer, večer to býva veľmi pekný čas.
„Vieš, čo mi pomáha prežiť? Že si nájdem každý deň chvíľku, ktorú dám len sám sebe. Robím veci, ktoré ma tešia a robím ich len pre seba." Takto mi to povedal pred pár rokmi Peťo. Spomenula som vtedy si na to, ako som taký čas tiež chcela - a vybrala sa na dovolenku. Nakoniec boli z plánovaných štyroch dní len dva, predčasne som sa s výčitkami vrátila k deťom a za sporák. A tiež som si spomenula na svoje usínanie za volantom počas nočnej jazdy diaľnicou rok na to - ani vtedy som neostala u priateľov, mala som zlý pocit, že nie som doma. Deti, práca, deti, práca. Tak mi to prišlo, že to má byť. Ale nemá. Lebo výsledkom bolo padnutie na hubu, odporná nálada a strata chuti robiť čokoľvek.
A tak si hľadám TEN čas. Odkedy myslím na to, že ho chcem a potrebujem, darí sa. Zahrať si squash skoro ráno. Prečítať aspoň pár stránok neskoro večer. Sadnúť si k pleteniu cez víkend poobede, keď deti spia. Viezť sa v tichom aute a len premýšľať. Snažím sa nebyť sebec. A hoci to tak nemusí vyzerať - aj takto, kradnutím chvíľok len pre seba.
