Nechám tie zvieratká tu, ešte chvíľu. Je mi príjemné narážať v byte len tak náhodne na stopy hier. V skrini medzi mojimi ponožkami Julkin náramok. Aha, preto ho včera nemohla nájsť. V polici v kúpeľni pri mojich líčidlách zas Matúškov malý žltý kamión. Vyzerá tam až surrealisticky. Pri rozčítanej knihe dve kartičky „pekpesa", medzi účtami na pracovnom stole prázdna miska, z ktorej dieťa jedlo sušené ovocie.
Spomínam si, ako sme sa kedysi chystali k mojej mame. Jej dom je vždy krásne uprataný a vyzdobený, každá pekná vec má svoje miesto. Myslela si, že aj po našej niekoľkodňovej návšteve to tak ostane. „Tu som im pripravila takú herňu," ukazovala mi mamka hrdo mäkký koberec veľkosti asi 4 x 2 metre. Veľmi som sa vtedy pobavila. „Mami, a ty si myslíš, že oni vydržia hrať sa tu? To možno tak desať minút. Rátaš s tým?"
Malí majú ihrisko z celého sveta. Niečo nemôžu brať, samozrejme, ale čo nie je zakázané, to je dovolené. A tak raz, keď povolím moje cukrárenské formičky na vykrajovanie plastelíny, musím rátať s tým, že nabudúce, keď mi budú chýbať, nájdem ich pri nej. A občas hold, na najnečakanejšom mieste stúpim na kocku (au!), narazím na autíčko, či sa zľaknem plyšáka. Najčastejšie drobnosti po nich nachádzam medzi vecami nás veľkých. Často v posteli, medzi oblečením. Naše nerozhádžu, svoje nechajú. A to je mi príjemné. Koniec koncov, veď aj ja rada občas sedávam u nich v izbičke, kde obdivujem ich malé výtvory a počujem a cítim ich aj keď tam nie sú. :)
