Pozdravy ku Dňu matiek aj otcov máme vždy v predstihu. Zbojníci ich robia v škole a dávajú nám ich hneď, keď sa z nej vrátia. Aj vianočné pozdravy tak dostávame, aj Valentínske srdiečka. Zvykli sme im ich vracať – odložte si, dáte nám to až cez víkend, keď ten sviatok naozaj bude. Už to nerobíme. Cez víkend sa na to obyčajne zabudlo a tak sme obrázky a vystrihnuté a zlepené želania nachádzali s výrazným oneskorením.
Deti žijú mimo termínov. Tvoria, hrajú sa, vyrábajú. Keď im v škole povedia, že „teraz sa patrí“ poslúchnu, ale nie je to pre nich podstatné. Darčeky a malé pozornosti nám dávajú bez ohľadu na kalendár. Srdiečko na Deň matiek nie je o nič krajšie ako to, čo mi zbojníčka nakreslí čakajúc kým sa jej brat dosprchuje a budeme si môcť večer čítať.
Tie kedykoľvek nakreslené priania sa jedného dňa skončia. Vtedy budem vedieť, že chrústi vyrástli. Želania začnú chodiť v presných sviatkoch, postupne sa zmenia na telefonáty a e-maily. Koľko ešte potrvá bezčasie detstva. Tri – päť rokov? Nech to je čo najdlhšie...
Nechám papierovú taštičku na polici, nepoviem, že o nej viem. Možno na ňu drobka zabudne a dá mi ju zas so sklzom. Mne to naozaj nebude ani trochu vadiť.
