Všetky výtvory postupne ukladám do obalu. Počkajú tam, kým ich raz veľká Julka nebude chcieť vidieť. Prešiel jeden rok. Od neobratných hlavičiek po pekný obrázok. Tie prvé kreslilo takmer ešte bábätko, posledné už dievčatko.
„Ako si sa mal, Matúško?", spýtala som sa minulý týždeň drobca po práci. „Ešte kašlem, ale dobre, Julka bola v škôlke, no. Inak nič nové", povedal tónom dospelého a sprevádzal to veľavravnými gestami ramien a dlaní. To najpodstatnejšie v dvoch vetách. To tu ešte nebolo. „A ešte ťa bolelo bruško?" „Ráno som to stihol na záchod, jedol som len málo. Pil som, lebo musím. Už je lepšie." Vyznieva to ako banalita, no pozerala som s otvorenými očami. Môj štvorročný sa so mnou baví ako partner. K veci, jasne, odpovedá na to, čo sa pýtam - bez hravého odbiehania, hneď.
O dva dni na to spolu po prvý raz telefonovali. Manžel na jednej strane s jedným potomkom, ja na druhej s druhým, mohli sme sa ušúľať od smiechu. A súčasne, ako by sme počuli seba:
Julinka: Matúško, kde si?
Matúško: S tatinkom sme tu pracovali.
Julinka: A čo robíš?
Matúško: Tu boli také dvere. Opravoval som.
Ticho. Ani jeden ani druhý nevie, čo povedať.
Julinka: A Matúško, kedy prídeš?
Matúško: Prídem. A Julinka, ty pekne zatiaľ počúvaj maminku. Dobre? Nie, že prídem a ona mi povie, že si nepočúvala! Dobre?
Julinka: No dobre. Tak mi daj ešte tatinka. Tatinko? Tak sa majte. Dobre. Čau. Papa.
Malé bábätká voňajú - mliečkom, nevinnosťou. Vôňa postupne slabne, menia sa na detičky. A detičky - na deti. Po prvý raz som si túto premenu uvedomila, keď som malej dala gaťky. To už nie je krivý plienočkový krok. Už sú to isté pohyby dievčatka. Malá vyrástla. Obaja rastú. A nie v centimetroch alebo počte rokov. Ale v tom, čo v sebe začínajú nosiť a ukazovať svetu. Ešte stále sa potrebujú túliť, prídu sa pomojkať, hľadajú naše ruky a našu náruč. No už stále častejšie naznačujú, akí budú. Nad ich detstvom začína víťaziť osobnosť. Hlavným poslaním bábätiek je byť rozkošné - aby mal každý potrebu ich ochraňovať a tak boli menej zraniteľné. A ja si uvedomujem, že prebúdzajúca sa osobnosť túto „rozkošnosť" u mojich detí potláča. Budú sa na ňu môcť spoľahnúť čím ďalej tým menej. Ale nebojím sa o nich. Oni si poradia. Tak, ako si poradili s neforemnými hlavičkami.
