No a k tomu sme my u nás doma nesmeli kopu ďalších vecí. Kresliť po stene. Behať a skákať po nábytku, najmä bolo nutné okľukou sa vyhýbať kvetinovej sústave. Nesmeli sme chodiť samé k rieke. Listovať v mamkiných knihách a hrabať sa v jej šperkovnici. Samé si brať sladkosti, hoci sme vedeli, kde sú. Dotýkať sa alkoholu v akejkoľvek forme. Hovoriť s cudzími. Odchádzať z domu bez dovolenia. Bolo toho iste ešte viac. Nad príkazmi a zákazmi od rodičov som nikdy veľmi nedumala. Brala som ich ako hotovú vec. Kým neprišli moje vlastné deti.
A veľmi skoro som si uvedomila, že nechcem, aby naša komunikácia bola plná „ne-". Nechcem predsa deti stále okrikovať a zakazovať im niečo. A zvolili sme po dohode s manželom cestu tretinkového modelu. Niečo, samozrejme, robiť nemôžu za nič na svete. Čo to im dovolíme. No a ten zvyšok - prispôsobíme seba aj okolie tak, aby isté veci nemohli, aj keby chceli, a pritom sme ich nemuseli upozorňovať.
A do týchto kategórií sa aktivity začali usporiadavať akosi samé od seba.
Neexistuje! Jasné, že malí nesmú robiť zle a úmyselne niečo ničiť. Pomerne rýchlo sa priradilo aj lozenie po oknách a dotýkanie sa kľučiek, samostatné vybiehanie z bytu, hladkanie psíkov bez dovolenia majiteľa. A tiež hryzenie detí a všetkého živého, ubližovanie iným, strkanie do pusy náhodne nájdených vecí a iné bezprostredne zdravie ohrozujúce činnosti. A ešte aj drahší majetok ničiace aktivity - zatiaľ sme nepovolili samostatné telefonovanie, púšťanie počítača, televízora a podobne. To aj z dôvodu nebudovania návyku. Občas sem niečo pribudne, občas ubudne.
Medzi dovolené naopak patrilo od mala kreslenie po stenách (veď to je aj ich byt, nech si ho skrášlia, premaľovať to neskôr sa vždy dá), samostatné hranie sa s vodou, zapájanie sa do upratovania (vrátane pokusov o vysávanie a umývanie riadov - ktoré po nich ešte pre istotu doumyjem...). Tiež si môžu sami brať jesť (okrem sladkostí), pomáhať pri montážnych prácach podávaním súčiastok (veľmi obľúbené), zúčastňovať sa pri varení. A tu sa okruh činností s pribúdajúcim vekom a schopnosťou uvažovať a posudzovať stále viac rozširuje.
Tretia kategória - prispôsobenie sa - vyplynula postupne. Police a skrine sme pripevnili k stenám a tak po nich malí môžu loziť, koľko chcú. Rohy nábytku sme obalili, rovnako dopadli aj kolieska odrážadiel a keď sa chceli krpatí naháňať alebo jazdiť po byte, slobodne mohli a nikoho nerušili. Aj možnosti úrazov sme tak minimalizovali. Knihy nám v knižnici donedávna bývali v škatuliach a nedali sa ľahko vybrať. Chladnička, skrinky a zásuvky s nebezpečnými predmetmi sú opatrené záklopkami. Podporujeme odmala detskú zvedavosť, ale v medziach. Teraz už ich nezaklapujeme - malí vedia a pamätajú si, že nože a nožnice samé vyberať nesmú - a ani to nerobia. Svojho času mali záklopku aj zásuvky s drobnou bielizňou (po prvom vyhádzaní a ich iskričkách v očiach som nemala to srdce kričať, pri desiatom raze som už hučala). Keď malých začalo lákať moje oblečenie a líčidlá, nechala som ich to vyskúšať a ak chcú, pri maľovaní mi všetko podávajú. Ich potreba je tak saturovaná.
My doma predponu ne veľmi radi nepoužívame. Radšej máme formuláciu ak - tak. „Julinka, keď sa nebudeš držať poriadne, spadneš a bude ťa to veľmi bolieť. Veľmi." „Matúško, ten hrnček je veľmi horúci. Keď ho chytíš, popáliš sa. Pamätáš si, ako to Julinku bolelo." Musím trikrát zaklopať ale - pomáha nám to nezakazovať a pritom do veľkej miery funguje.
Nuž a takto si „bojujeme". Malí skúšajú a hľadajú limity. A my sme demokratickí (a trochu leniví) rodičia, ktorí nemajú radi konflikty. Niekde narazíme, inde sa spolu zabávame. A stále hľadáme cesty, aby boli spokojné deti aj my. Som rada, že to tak doma máme.
Moje deti si z detstva zopár zákazov pamätať budú. Ale teším sa, že si možno spomenú aj na to, že zakazovať a prikazovať občas netreba.
