Ešte pred pár týždňami, keď sme bývali na sídlisku, zvykli ma krpatí vyzerať z okna na siedmom poschodí. Stáli na parapete, manžel ich zozadu pridržiaval. Vždy ma ten pohľad tešil už od parkoviska, kývali sme si, posielali vzdušné pusinky. Teraz sme na prízemí, s malou predzáhradkou. Parkovanie auta je počuť dnu do bytu.
Zastavujem pod oknami, do kabelky zbieram drobnosti zo sedadla. „Maminka! Maminka! Ahooooj, maminka!" „ Aj ja som tu! Julinka, uhni, ahoj maminka!", ozýva sa na celú ulicu. Zozadu len tiché manželovo usmerňovanie: „Zober si aspoň topánočky, tu máš svetrík, nemusíš tak strašne kričať..." Od auta utekám, na schodoch obidvoch objímam, aj keby som bola akokoľvek unavená, toto ma dokonale preberie. „A maminka, vieš, čo sa stalo?" „Maminka, máš pre nás niečo?" „Poď, niečo ti ukážem." „Upracem ti topánky." „Mami, aha, niečo ti poviem." Sú všade, je ich kopa, hluční, vrtkí, už ma nepustia. Držia ma za ruky a ja sa nemôžem ani vyzliecť z bundy. Toľko radosti. Zohýnam sa a malý ma objíme tuho okolo krku, ručičky pevné ako obruč: „Maminka, ja som sa na teba tak tešil!" V očiach mám slzy, snažím sa ich skryť. „Ja som sa na teba, Matúško, tiež. Aj na teba, Julinka. Chrústici, zložím si veci a ideme do izbičky, dobre? Všetko mi musíte porozprávať." Neodbehnú, čakajú. Nepustia ma. „Maminka, to je dobre, že si doma!"
Pre takéto návraty sa oplatí odchádzať preč. Tri hodiny, rovnako ako tri dni. Privítania detí sú vždy nádherné. Úprimné a hlasné, vedia o nich všetci susedia. A mňa hrejú pri srdci. A presviedčajú vždy znovu a znovu o tom, že deti sú to najlepšie, čo sa človeku v živote môže prihodiť.
