Je pár dažďov, ktoré si dobre pamätám. Volali sme vtedy „Oskar, vylez!", na pódiu sa striedali folkové kapely a hoci bolo pod mrakom a chvíľami mrholilo, mali sme dvadsať a nevadilo. Až do večera to ako tak išlo. Lenže čo s nocou? Zmoknúť v spacáku a zajtra a pozajtra to zopakovať... sa nám fakt nechcelo. Uložili sme sa v búdke autobusovej zastávky. A keď začalo v noci poriadne liať, striedali sme sa v polospánku sediaci a pololežiaci vedľa seba, aby sa nám mokra ušlo čo najmenej. Lepšie ako utekať pomedzi blesky a hromy z lesa, kľučkami medzi vysokými stromami - to sme absolvovali pár nocí predtým.
Aj ten lejak, ktorý nás so sestrou prepadol cestou z kina. Vodopád sa pustil z ničoho nič. Kráčali sme po chodníku, potom po ceste, lenže tá sa zmenila na potok, až sme kráčali po členky v tečúcej vode. Vyhnúť sa nedalo nijako, tak sme sa vykašlali na dáždniky a povedali si, že topánky to aj už aj tak nerozchodia - cestu tým ohromným lejakom sme si začali užívať. Ani sme nebežali, veď bolo teplo. A že aj mokro? A čo?
Ale ten dážď, keď sme sa čerstvo presťahovali a cez zatvorené okná mi do bytu natieklo pol vedra vody, ten bol hnusný. Behala som od okna k oknu, ledva stíhala stierať, nadávala ako pohan a zúfalo rátala, kde zobrať peniaze na okennú výmenu.
A tak sedím s tou kávou a mám čas si len tak rozmýšľať. Vedľa mňa ihlice a upletených už pár riadkov. Nepustím si rádio ani televízor. Nechám si šumieť ten dážď, jemne ho klopkať na parapet. Nech len prší dlho.
