Putovné hračky sú úžasná vec. Pamätám si, ako mi pred pár rokmi priateľka dávala drobnosti po svojej malej: „S týmto hrajúcim zajačikom sme ju upokojovali. A toto, to neviem čo je, volali sme to modrá príšera. No a tento hrajúci strojček treba mechanicky ovládať, malej to trvalo, kým sa to naučila. A na tomto zasa začínala rozoznávať štruktúru látok. " Mala pri tom taký zasnený pohľad, za ním sa dali čítať stovky spomienok. Presne taký, ako som mala ja, keď som nedávno balila do škatúľ hračky, z ktorých vyrástli aj moje deti. Posuniem ich ďalej. Zajačika v červených nohavičkách bude mať neviem koľký drobec v poradí. A strojček stále hrá. Aj plyšáky prežili, aj jednoduchá drevená skladačka. Prinesú ďalšiu radosť.
Podostávala som toho od priateľov a kamarátov veľa. Zvlášť si vážim knižky a hračky. To, že sa použité dostali k nám znamená, že sa páčili. A vydržali - prešli náročným záťažovým testom detskej šikovnosti a vynaliezavosti, ktorá, ako všetci rodičia vedia, nemá hraníc.
Neverím na aury. Ale v tomto prípade mám pocit, že ten smiech a radosť, ktorých je kopa, keď sa hračiek dotýkajú maličké pršteky, nemôžu len tak miznúť. Niekde sa ukladajú. A keď to hračky zvládnu, nezničia sa pri hrách ani potom, keď odpočívajú niekde v škatuli alebo v pivnici -pamätajú si. A potom, keď ich schytí ďalšie dieťa, tá radosť, to potešenie sa vracia. Nám priniesli putovné hračky okrem smiechu aj veľa nových objavov. A teraz čakajú na ďalšie deti.
Ja svoje hračky z detstva už nemám. Ani moji malí väčšinu z nich mať nebudú. Ale - vôbec mi to nevadí. Cesta hračiek je, myslím si, krajšia, ako ich uchovávanie.
