Už ste veľkí, krpci. Aj ťažkí, vravím si. Ale nech. Aj tak sa na tie ranné vstávania s odovzdanými telíčkami a ešte jednou nohou v spánku vždy teším. Keď mali ani nie polovicu kíl, bála som sa, že ich neskôr neunesiem. Chvalabohu, ešte to zvládam. Aj preto, že už nenosím tak dlho ani ďaleko. Už netreba kolísať do spánku. Kývať na utíšenie, vziať na ruky pri návrate z prechádzky.
Nosenie už nie je nutnosť, je to niečo, čo si malí vyberajú. Nikdy neodmietam ich natiahnuté ruky. Zohnem sa, to dvíhanie je automatické. Dieťa ma chytí celou svojou silou malých ručičiek okolo krku. Malá vždy rovnako objíme okolo trupu nožičkami, drobec ich dá obe na jednu stranu a uloží ich do mojej zohnutej ruky. Celým telíčkom sa pritisnú na mňa, dýchajú do ucha alebo do vlasov.
Niekedy nedvíham, ale čupnem si. Aby sme boli rovnako vysokí. Vtedy predvádzajú svoju silu, objímajú, čo to dá.
Niekedy to treba po plači. Niekedy v únave. A často len tak. Ale vždy je to naplno. Tak to vedia len deti. Oni robia naplno všetko.
O pár rokov budú ešte o niečo ťažší. A mne sa bude ťažšie dvíhať a možno ešte horšie kľakať. Ale verím, že to vyberanie objatí nás neprejde. Neviem si predstaviť, že by boli zábranou také nepodstatné veci ako vek, váha alebo sila.
