Kráčala za čiarou krajnice, oproti nej autá. A za ruku, tesne za čiarou už v ceste, ani nie dvojročný chlapček. Až ma preplesklo. Nie! Ale hej. Nie, predsa nešlape s dieťaťom! Možno ho len vedie odniekiaľ z jasličiek. No. Ale tu nikde žiadne jasle nie sú. A navyše by ho z nich vybrala pred dobrou hodinou a pol. Možno ho len vedie k babke. Hm. Po frekventovanej ceste bez chodníka, keď je okolo v sídlisku veľa iných chodníčkov. V sieťovaných pančuškách a na štekliach na zabitie.
Malý kráčal krásne neistým krokom dieťaťa, ktoré sa len nedávno naučilo chodiť. V takých tých baňatých nohaviciach, kam sa vmestí plienočka. Trochu po špičkách, lebo za ruku ho vedie dospelý, aj ten sa musí trochu zohnúť. Takéhoto štuplíka viedla za ruku vystrčeného k autám vyzývavá neznáma.
Stále si chcem myslieť, že tam boli náhodou a na ceste niekam. Nie za zárobkom. Veď hádam by si to všimol aj niekto iný, keby tam šlapala s dieťaťom. Napríklad polícia alebo sociálka. Hádam...
