Pýtajú si nás. Pýtajú si nás k cvičeniu na nástroj, ku kontrole úloh, ku kartám vo štvorke. Chcú od nás – rodičov – aby sme boli aktívne s nimi, ale aj len úplne pasívne len sedeli vedľa. Zdá sa, že obe je pre nich rovnocenne dôležité. Ak sa dá, snažíme sa s nimi byť. Máločo mi znie horšie ako „maminka, vážne ešte stále musíš pracovať?“ po mojej odpovedi, že sa k nim ešte nemôžem pripojiť, lebo. „Lebo“ pominie, skončím, čo som potrebovala spraviť a prídem s návrhom robiť niečo spoločne. Lenže práve chcú byť sami, robiť niečo svoje. A tak mi ostáva len akceptovať, že čas „buďme spolu“ je preč a musím si počkať na ďalší.
„Dnes som bol zas viac vedľa nich než s nimi,“ vypadlo z muža smutne pred pár dňami večer. Jednoduchá veta. Zaznela ako výstrel. Veľmi presne to pomenoval. Boli spolu celé popoludnie. Ale každý robil svoje – jeden sa hral na počítači, druhý si kresli, tretí čítal, potom možno deti zabával Gogo. A zrazu prišiel večer. Skončil sa deň. Ďalší z tých, ktorý sme strávili viac menej každý sám.
Už týždeň na tú otcovskú vetu myslím. A každý večer sa seba samej opýtam: s nimi alebo vedľa nich? Ťažko sa zaspáva, keď si odpovedám, že to druhé. Niekedy preto, že to inak nejde. Ale často preto, že to nechám len tak a teda sa rozhodnem. Šanca byť s nimi je každý deň menšia. S každým dňom vedľa nich strácam niečo, čo sa už nikdy nezopakuje. Budem na to musieť myslieť nielen večer. Kým ešte nie je neskoro.
