Bývali sme tu šesť rokov.
Vyberali sme podľa ceny, veľkosti a atmosféry. Zapáčilo sa nám tu na prvý pohľad. A bolo nám tu dobre. Prvý rok som v byte bývala sama, milý zarábal v Anglicku. Nebol to úplne radostný rok, ale naučil ma - mohla som tu rozhodovať o investovaní aj šetrení. Robila som slobodne dizajnérske pokusy, trúfla si vystaviť vlastné fotky. Stala som sa po prvý raz časťou susedskej komunity, so všetkými výhodami aj nevýhodami, tiež zodpovednosťou. (Napríklad za krik a dupotanie detí. Hoci, susedka s hlučným sexuálnym životom si robila možno menšie vrásky ako ja upozorňujúca deti „nebehaj, nedupoc, neskáč"...)
Tu je prvá kuchyňa, kde som bola naozaj svojou paňou. A tu som si zažila svoje prvé „obyvateľské" katastrofy. Bolože to radosti, keď som sa v noci vrátila z práce a vítala ma suseda, že jej odo mňa kvapká - sama od seba sa mi odmrazila chladnička, vody v kuchyni po členky. A keď sa mi rozmrazil mrazák plný mäsa a prišla som na to po dvoch týždňoch! Ten smrad cítim doteraz.
Tu v tomto byte ma môj muž požiadal o ruku. O pár mesiacov neskôr sme tu splodili deti a sem sme ich aj priviedli. A potom ma odtiaľto vždy vítali keď som sa vracala z práce - obe stáli v okne a kývali odušu, ich výskot som spoza zatvoreného okna zo siedmeho poschodia počula až na parkovisko.
Zajtra ráno sa zobudím vo veľkom byte plnom škatúľ, uprostred chaosu.
Stále voči nemu cítim trochu nedôveru. No deti sa z neho tešia. Naháňajú sa v ňom, hrajú, smejú. Pri úpravách robili menšie práce - špárovali, trochu maľovali. Je im v ňom dobre. Verím, že nám bude všetkým. Dlho.
Veľakrát v živote som sa sťahovala. A na každej adrese niečo ostalo. Na Dunajskej nechávame pekné spomienky. Verím, že každé miesto má svoj duch. A dúfam tiež, že my sme duch toho miesta poznačili v dobrom.
