Počujem dupot po schodoch, už viem, že stoja za dverami. Otvorím ich a ovalí ma obrovský úsmev maličkej. Maminka! Maminka! Skáče mi do náručia, chytí sa ma ako kliešť. Nič nehovorí, len sa ma silno drží, ako by ma nechcela nikdy pustiť. Krk mi zmáčajú slzičky. Bolo to dlho, pocitov je príliš veľa. Plačeme obidve, šťastné, že sme spolu. Príval emócií ide von, obe poťahujeme nosom, ale usmievame sa na celé kolo, viac sa už naozaj nedá. Spoza dverí vybehne braček. Maminka! S malou náručí sa zohýnam, oboch ich už neunesiem - tak kľačím na prahu a každého objímam jednou rukou. Keď ma konečne Julinka pustí, postaví sa predo mňa. A drobným prštekom sa mi dotýka očí, líc, úst. Akoby sa chcela presvedčiť, že som to naozaj ja a skutočná. To je dobre, že si doma, maminka. Už nepôjdem tak na dlho preč, mojka. Keď konečne môžem vstať, chytí ma za ruku a nutne musí ukázať a porozprávať všetko nové. Odbehne a príležitosť využíva malý. Konečne mu sestra prenechala miesto, príde a okolo krku ma chytí teraz on. Vtlačí mu veľkú pusu na každé líce, pritisne sa silno. Maminka, maminka, tak veľmi som sa na teba tešil, pošepká.
Pánečku. Zbojníci malí. Keď chceš ísť dolu, musíš najprv navrch, hovoria východní mudrci. Snažím sa na dlho neodchádzať. Je mi smutno bez detí. Ale tie zvítania... Presne viem, čo mali tí múdri muži na mysli.
