„Aj nám sa darí, sme hotelovka. Všelijaké recepcie robíme, varíme, občerstvenie pripravujeme. Za to sú peniaze, pekne zarábame", pridala sa druhá. „No ale čo my, s gymnáziom. Máme bazén, ale ten je taký drahý, že ho asi zatvoríme. A nezarobíme na ňom nič, vôbec nič." Ozvala sa tretia z opačnej strany spektra a štvrtá pani učiteľka sa k nej pridala: „A my nemáme ani telocvičňu. Tiež nezarobíme pomimo nič. Jediné príjmy, ktoré nám tečú, sú na žiakov." Spoločne si povzdychli a pritakali, ťažké je to s dnešným školstvom. Prečo by sa mali školy starať o to, koľko zarobia? Veď hádam by sa mali sústrediť na to, aby poriadne učili, nie? Otázka ostala nezodpovedaná.
„No a tie peniaze za žiakov, to je cesta do pekla", zhodli sa viaceré. „Na gymnáziá chodia takí, čo by sa ťažko na učňovke udržali. A keď majú problémy preliezať z ročníka do ročníka, sú otrasní. Vy ma musíte nechať skončiť, hovoria. Peniaze máte na žiaka a keď nebudete mať žiakov, nebudú triedy, zatvoria školu a nebudete mať robotu - viete koľkokrát som to počula? Od žiakov, aj rodičov." Zasa viaceré prikývli. Prečo je systém nastavený tak, že žiaci môžu vydierať učiteľov a maturitu majú aj takí, ktorí by možno mali problém dostať výučný list? Aj táto otázka ostala nezodpovedaná.
„Ale ja som spokojná. Naša riaditeľka sa snaží. Aj odmeny na konci roka sme mali." Optimisticky chcela uzavrieť pani učiteľka vedľa mňa. „No koľko?", opýtala sa druhá. „Lebo aj my sme dostali. Deväť eur." „No, my vyše tisícky. Nehanbím sa za to, zaslúžili sme si. A prečo by nám to nedali, keď škola zarobila", odpovedala prvá. Ako to, že hoci existujú tabuľky a učitelia robia porovnateľnú prácu a okrem toho, že učia sa snažia často aj krotiť, môže byť takéto rozdiely? Ďalšia otázky, ktorá ostala visieť vo vzduchu.
Učiteľky sa zamysleli, vzdychli si, smutno sa usmiali. Večer plný otázok. Bez odpovedí.
Neviem, či je u nás vôbec niekto, kto ich pozná...
