Miznú tváre a hlasy. Ostávajú vône a maličkosti. Keď som ich kedysi vídala často, vnímala som ich len ako slnko cez krásny letný deň. Človek si jeho silu uvedomí, keď zmizne. Veci sa menia a všetky tie materské znamienka, vrásky a nedostatky presakujú viac, ako presné spomienky na to, čo presne sa kedy stalo. Spomeniem si na ne vtedy, keď zbadám podobné.
Stála som pri pokladni. Pani predo mnou vykladala svoj nákup na pult. Na priehlavkoch oboch rúk okrúhle hnedé škvrny. Zatiaľ jemné, zdobili jej svetlú kožu a rozbiehali sa pri prstoch. Tie boli štíhle a dlhé. Ale videla som ich inak. V mojich očiach trochu zhrubli a zakončili ich rovno zastrihnuté vrúbkované nechty. Také boli ruky mojej babičky. Vždy mäkké a voňavé. Inak, ako s fliačkami, si ich nepamätám. Nedávno som škvrny zbadala už aj na mamkiných rukách. A viem, že jedného dňa ich budem mať tiež.
Desím sa toho, napadlo mi. Starecké škvrny. Dokladajú roky, jasne a nemilosrdne. Oči mi vybehli k tvári panej predo mnou. Okolo nich naskladané záhyby, sústredený pohľad na pult. Na ňom keksy, mandarínky a slané tyčinky. Babička čaká vnúčatá, napadlo mi nevdojak.
Tie škvrny neznamenajú len vek. Patria k rukám, ktoré držali veľa iných. Poznajú vzácnosť dotykov. Až budem mať raz ruky ako moja babička, bude to znamenať, že som mala a mám koho pohladiť, zohriať aj podržať. Vlastne, to bude pekný čas, keď budú tie škvrny aj na mojich priehlavkoch.
