Postavili ho na slávu Michala Archanjela. Vojdete a hneď sa ocitnete v predsienke. Zo širšieho priestoru pre veriacich sa dá okolo ikonostasu prejsť dozadu, na miesto pre kňaza. Vonku fúka a snehu je už teraz v decembri vyše členkov. Vnútri je pokoj a ticho. Drevo a maličké okienka nepustia čerstvý chlad. „Bývalo tu teplo. Keď sú tu ľudia, vyhrejú to raz dva," vysvetľuje náš sprievodca. Teraz už osvetlenie zabezpečuje elektrina, no starý luster so sviecami ostal.
Najtajomnejšie miesto, priestor okolo oltára. A celkom vzadu v roku nejstarší obraz - svatec s knihou, starý ako kostolík sám.
Zozadu na oltári nečitateľné písmenká. Možno odkazy jedného kňaza druhému, možno nápisy miništrantov. Pri jednom sa črtá letopočet 1808.
Cítime sa výnimočne. Ale cítime aj, že sem nepatríme. Kedysi tu denne ľudia opakovali svoje prosby Bohu a kňaz im rozprával o vnútornej sile a viere. Dnes stojí malý chrám opustený. Raz za rok, „na odpust", sa zaplní šuchotom sukníc a listov modlitebných knižiek. Ostalo už len sedem žien v dedine, ktoré si prídu po službu. Aj keď jedna po druhej vekom odídu, kostolík ostane stáť. Aby nám pripomínal, aký bol kedysi svet.
Kráčame preč a pod kopcom sa nad stromami čnie vyšší z dvoch krížov na vežičkách. V stromoch okolo a nad ním fičí vietor, kríž sa týči nepohnuto na vrchu nízkej drevenej strechy. Bude ďalších sto rokov. Archanjel Michal z obrazu vnútri žehná pútnikom. Christos voskres. Slava naviki.
