Prebúdzajúce sa letné rána sú úžasné. Je skoro svetlo, ale slnko ešte nepáli. Hlava nie je zaťažená starosťami. Telo oddýchnuté po spánku, pripravené na akciu. Len vybehnúť... Príroda je neskutočná, pomyslela som si pred pár týždňami, keď sa začervenali čerešne. Okolo voňali polia s repkou, na kraji pšeničných kvitli vlčie maky. Asi v polovici obľúbeného okruhu čerstvo zasiali slnečnicu. Ako dlho trvá, kým vyrastie, napadlo mi. Skúsim to zistiť. Merač rýchlosti v telefóne som na chvíľu prepla na fotoaparát. Vybrala som si jednu rastlinku, aby bola stále tá istá. Na jej úrovni je na cestičke značka, ľahko som to rozoznala. A moje ranné behy dostali nový cieľ.
Fotila som naslepo, v ostrom rannom slnku na displeji nebolo vôbec nič vidieť. Prvý záber som spravila 6. júna. Posledný dnes, po niečo vyše mesiaci. Z malej dvojlistej rastlinky je krásny kvet plný semien. O dva mesiace stromy začnú strácať listy. A o ďalšie dva bude moja bežecká cestička možno pokrytá inoväťou.
O kilometer ďalej som ráno vyplašila sovu a o ďalší zajaca. Po ceste som preskočila veľa slimákov s obrovskými ulitami a snažila sa vyhýbať bystruškám s lesklými krovkami. Prebehla rojom mušiek, obišla pár kôpok konského trusu. Nikdy som nebola čisto mestský človek, ale ani nie typ, ktorý by bez prechádzok lesom neprežil. Aj za toto vďačím behaniu. Za objavovanie malých kúskov sveta za stenami. Za vône, zvuky a premeny, za tie chvíľky, keď som súčasťou kolobehu, ktorý človek nepoznačil. Teším sa ďalšie stovky kilometrov. Na poľných cestičkách, kde sa veci stále menia a všetko je krásne a absolútne prirodzené.
