Už som počula veľa vyznaní. Dávam si ich do malej galérie slov. Určite nie som sama, kto takú má. Keď sú dni, že celý svet vstane hore zadkom a veci sa komplikujú, ticho si na moment niekam sadnem a chvíľu ňou prejdem. Míňam tie vety, mnohé si pamätám doslova, ktorými mi kto kedy povedal, že ma má rád a som mu vzácna. Nevravím, že potom som veselá a šťastná. Ale vždy sa to zlepší. Sú tam väčšinou slová mužov. Niektoré, hoci pekné, poznačené prečítanými knihami, filmami, dialógmi, ktoré sa im zdali skvelé. Sú fajn. Ale na tie detské nemajú. Práve som do galérie vložila ďalšiu. Kvetinka. Bude hneď vedľa inej vety z tohto leta, ktorá doteraz stála najvyššie zo všetkých.
Dieťa ešte nepozná floskuly. Ľúbim ťa hovorí tak, ako to cíti. Ako Matúš. Pýtali sa ho - ako máš rád maminku? Stuhla som, ja by som ťažko vedela odpovedať. Najviac na svete, hovorím im. Ale podobenstvo? Dieťa odpoveď našlo: „Maminku ľúbim... ľúbim... tak, že asi vybuchnem!"
