Keby sa ma niekto spýtal, čo prvé si z detstva pamätám, musela by som dlho rozmýšľať. Keby sa spýtal čo najboľavejšie, odpoviem hneď. Vidieť plakať svoju mamku. Verím, že sa snažila skrývať, neplakať pred nami dcérami, že odkladala svoju slabosť aj bolesť - lebo je taká. Ale predsa som ju videla. A keď si to ešte aj dnes predstavím, pichne ma pri srdci.
Teraz som sama mama. Občas, keď niečo veľmi fyzicky bolí, ťažko sa bojuje proti slzám. Plaču z náhlej náhodnej bolesti deti našťastie rozumejú. Robia vtedy to, čo ja im - „maminka, ukáž, pofúkam". Niekedy k plaču vedie únava - od vyčerpania už nevládzem bojovať proti svetu a slabosť vyplakávam. Pomáha to.
Včerajšie slzy boli iné. Nechutne dospelácke. A odporne nezastaviteľné. Malým nevysvetliteľné. Naozaj som sa snažila nechať si ich pre seba. Hm, nepodarilo sa. „Maminka, prečo si plakala?" Aj keď som si neskôr líhala, stále som počula tú tichú detskú otázku. Až spätne mi došlo, že drobci videli a cítili - aj to, že nie je chvíľa na hnevanie a detské vymýšľanie, lebo nie je dobre. Skvelí, moje poklady.
Ale aj tak - dám si nabudúce pozor. O jednu spomienku, ktorá z detstva ostala v hlave mne, chcem svojich maličkých ukrátiť.
