Doučovala som ju najprv slovenčinu. Potom angličtinu. A potom angličtinu aj jej mladšieho brata a neskôr, tuším, zas ju. Pripravovali sa do školy aj na prijímačky a boli šikovní, darilo sa im. Novinárka začiatočníčka bola vďačná za každý bočný zárobok. Chcela som vtedy skúsiť, či viem niekomu vysvetliť, odovzdať, čo viem, naučiť. Naučili sa sami. So mnou len precvičovali. Boli to príjemné popoludnia. Chodila som do petržalského paneláka dva razy v týždni niekoľko rokov. Občas sme sa videli aj s rodičmi, väčšinou len s Monikou a jej bratom. Nebola som od nich oveľa staršia.
A potom mi prišiel list, že Monika je vysokoškoláčka a neskôr promočné oznámenie.
„Ja som doštudovala už v auguste a je zo mňa pani doktorka :) Ostala som pracovať na univerzite, na Pedagogickej fakulte", píše mi moja študentka Monika.
Takže teraz ona učí iných. Štafeta sa posúva.
Usmievam sa a tuším, ako sa možno cítia učitelia. Hrdo a pekne.
