Prišla som k autu schovanému pod kopou snehu. Tridsať centimetrov napadalo - povedali včera ráno - ďalších dvadsať dopadlo počas dňa. Vrchná vrstva už stihla kvalitne stvrdnúť. Pokúšala som sa krustu rozbiť malou metličkou, nešlo to. Požičala som si veľkú. Štvrť hodiny poletovania okolo auta. Uf. Konečne. Vidno pôvodnú farbu, viac menej je odhádzané. Vidím cez predné okno. Super. Vidím cez predné okno... a... vidím - do hája! Vidím hlavne obrovskú prasklinu cez celú plochu. Malá trhlina, o ktorej som ani netušila, pod váhou snehu získala ohromné rozmery.
Jedenásť v noci. Auto zapadnuté snehom a zamrznuté. Už dlhšie s ním jazdí manžel. Otvorím, siahnem do dverí - a nič. Kde nechal ten môj chlap škrabku? A metličku? Prehľadám dvere pred spolujazdcom. Kapsy na sedadlách. Podlahu. Nikde nič. Otvorím kufor. Kopa neporiadku. Konečne - nástroj ako tak vhodný na odškrabanie námrazy. Malá modrá plastová lopatka do pieskoviska... Och! Oškrabávanie sa po stíchnutej nočnej ulici ozýva ako hrmenie. Odchádzam o skúsenosť bohatšia. Modrá plastová lopatka dokáže divy.
Kupovali sme to veľké auto na mieru dvojkočíku. Keď sa deti narodili, verili sme, že nám stále postačí staršie menšie auto. No potom nám raz kočík spadol zo strechy a do kufra sme len ťažko tesnali všetko potrebné na cesty. Auto sme teda hľadali a vyberali s metrom - hlavné kritérium bolo najväčšie odkladacie rozmery. Slúžilo nám šesť rokov. Deti v ňom vyrástli, presťahovali sme ním dva byty. Vozili stavebný materiál aj svadobných hostí. Zažili strašnú uplakanú hádku. Už keď sme ho kúpili bolo v zrelom veku. Prišiel čas, keď doslúžilo a treba sa so starkým rozlúčiť. To veľké čierne auto k nám patrilo veľmi dlho. Nikdy nemalo meno. Ale ostáva po ňom smutno a zvláštne. Ako keď odíde dobrý kamarát.
