Raz mesiac mala zvláštny deň. Ak už nemala kvety v záhradke, zašla do obchodu. Kúpila pár umelých, jednoduchých. Doma okolo nich obviazala stužku. A zaniesla ku kaplnke za dedinou. Bola to taká maličká kaplnka, na jednu sochu na kamennom podstavci, zatvorená mrežou, ktorá sa nikdy neotvárala. Prežehnala sa, pomodlila, chvíľu postála. A potom rukami vecnej gazdinej kvety uložila do stále tej istej plastovej vázy. Keď v nej ešte boli predošlé kvety a boli stále pekné, novú kytičku pripevnila o mreže. No staré kvety často zmizli a väčšinou boli vyblednuté alebo špinavé, tak ich vzala domov a zahodila.
Nerobila to verejne. Málokto to o nej vedel. Tak to cítila. Na ten deň sa vždy tešila. Malý rituál, ktorý je odpočítaval mesiace. Žila skromne, no tých pár drobných na kvety ku krížiku vždy našla. Prečo to robí, spýtala som sa jej. Akože prečo, nerozumela. Ďakujem Panne Márii za zdravie, za spokojnosť mojich detí a mladých. A prosím ju o pomoc. Určite mala ako každá žena rada kvety.
Roky o nej nič neviem. Ale keď idem okolo kaplnky, kde sú umelé kvety iba tak pohodené alebo vietor zhodil ľahkú plastovú vázu, narovnám ich. Pre všetky ostatné babičky, ktoré nosia svoje kvety a vďaku ku kaplnkám za dedinami.
