Sme v čakárni, s nami dve panie. Prišli sme skoro, posedíme polhodinku, veď máme čo čítať. Prichádza tretia žena, pýta sa na spôsob objednávania. „Stačí zatelefonovať, my sme objednaní na presnú hodinu", hovorím za našu trojku. Elegantná pani vedľa mňa má potrebu spoločenského kontaktu a okamžite sa zapojí. Že ona má bolesti a tiež čaká. Doširoka roztvorí ústa s krvavými ďasnami a poriadne preriedeným chrupom. Elegancia je bleskovo preč. Deti vytreštia oči. Ich výraz sa okamžite mení z dobrého rozmaru na počínajúcu paniku. Snažím sa ich odlákať knihou, ale fascinujúca pani pokračuje. Čo ju kde bolí, a že jej nezabrala jedna injekcia proti bolesti a bude asi potrebovať druhú. Ukazuje odhalený spodný zub, ešte s ním aj pohne, no, to už začínam mať žalúdok na vode aj ja. Pánečky! Tak ja tu deti zbavujem strachu častou prevenciou a zubár skvelým prístupom, a teraz mi ich takto toť pred vstupom do ambulancie vyplaší úplne cudzia žena, s ktorou sme sa ani nechceli pustiť do reči!
Našťastie prichádza vyslobodenie. Sestra otvorí dvere a pani volá ďalej. Uf. Zabávam deti s o to väčšou intenzitou, panika sa pomaly stráca. Lenže dvere sa znovu otvárajú - a pani vychádza. V ústach gazový tampón, vyťahuje ho a ukazuje krvavú škvrnu: „No nezabrala tá prvá injekcia, musel mi dať druhú.." Jéminky! Prečo majú ľudia potrebu zdieľať takto svoje bolesti... Bodaj by sa potom nebáli zubárov... Beriem deti za ruky a vtlačím ich dnu, z dosahu hororových zážitkov.
Zubár Miško bol zas úžasný. Vyšetril, pošpásoval, deti si vybrali zo zázračného šuflíka po maličkej hračke. Odchádzali sme vysmiati a urečnení, v skvelej nálade. Lenže. O dva týždne máme prísť na dve plomby. Fuch. Veľmi verím, že cudzia pani, ktorej nezaberajú injekcie, bude mať svoje zuby v absolútnom poriadku a na úplne inom mieste...
