Dlho som to brala skôr ako lingvistický a akademický fakt... kým sa moja mama svokrou nestala a ja sama som svokru tiež získala. Už pred svadbou som mala trochu problém s tým, ako priateľovu mamku oslovovať. „Pani" nepripadalo do úvahy. Keď sme hovorili o nej, bola „vaša mamka" a najlepšie mi asi išlo „teta" - no aj tomu som sa vyhýbala - predsa žiadna moja teta nie je.
No a potom sa stala mojou vraj „druhou mamou". Mám ju rada a je zlatá. A pri všetkej úcte, ja žiadnu druhú mamu nechcem. Ľúbim moju a ako mamu beriem len ju jednu jedinú.
Ako teda hovoriť svokre? „Teta" sa vtedy absolútne prestalo hodiť. A tak som začala spomínať. Keď ju nechcem oslovovať „mamka", ako to u nás v rodine robili strýkovia svojim svokrám, ani „ona", čo som už tiež začula, veľa možností neostáva. V slovníku som našla „testinú" - no, hm, akože - no ako zo slovníka. Môj otčim hovoril maminej mame menom - ale mojej svokre vyká polovica jej rodiny, oslovovať ju Katka by bolo úplne za medzami krajnosti. A tak som začala bojovať. Tušiac, že to nebude na dlho, som sa vyhýbala akémukoľvek osloveniu - a darilo sa. Našťastie, po pár mesiacoch ma vyslobodili deti. Vyriešili dilemu a veľmi pomohli. Teraz je svokra „babka". A tak to asi ostane.
Jedného dňa sa možno sama stanem svokrou. Brrr. Obávam sa, že dovtedy nikto žiadne krajšie slovo nevymyslí. Už teraz chápem budúce nevesty a verím, že si zapamätám svoju osobnú dilemu. A tak možno dáme hlavy dokopy a nájdeme niečo, čo nám bude vyhovovať všetkým :)
