„Ta" - absolútne všestranný začiatok každej vety, odrazový mostík akéhokoľvek tvrdenia. Sprevádzané rôznymi pazvukmi, vyslovené vhodným prízvukom. Dá sa preložiť ako „takže" , „tak", „preto" (prišli a nenašli, ta pošli het). Ale aj ako „nuž" (hm, ta), „aha" (ta tu to leži, co ši šlepy!), aj „čo ti šibe?" (ta dze!) alebo „je to pravda" (ta tak) či „no" (ta ne?). Aj „ako to dopadlo", ako sa máš" a „haló" (ta?) a „no vidíš" (ta!). Určite ešte mnohonásobne inak.
Neviem, či je ďalšie také slovo.
„Ta" je skvelé. Vo svojej univerzálnosti, úspornosti aj jasnej príslušnosti. Tak ako dve taniere a dva knižky. Feri v monterkoch pri pecu, šalka plna kavej, Poľaci s kybľom mľika, dzindziky abo fajne prizvuky celkom na Inych slaBIkach, než Inde na SloVENsku.
„Ta" nepodlieha móde ani veku rozprávača. Je doma od Popradu na východ a na sever aj na juh až po hranice. Kto s ním raz vyrástol, už ho neodlepí. Ta ne? Ta dobre. Ta tak.
