Bolo to jedno z veľkých prekvapení, ktoré sprevádzalo naše presťahovanie z veľkého Prešova do malého Svidníka. Chodila som do druhej triedy. Rodičom vykala vyše polovica mojich spolužiakov. Zvláštni boli tí, ktorí vykali jednému - väčšinou mamke - a druhému tykali. Starým rodičom onikali: „Babka išli do obchodu". Nerozumela som celkom. Vykať rodine? Ľuďom, s ktorými sme si blízki, zdieľame spolu, ku komu inému by som sa mala správať bezprostrednejšie...? Tradícia vykania mi dlho pripadala cudzia.
Ale časy sa menia. Vyrástla som a vykaniu som prišla na chuť. „Ty mi vykáš?" opýtal sa ma nedávno jeden nový známy. Nuž, vykám. Mamke, babkám, či manželovi samozrejme nie. Ale kolegom, známym, ľuďom, s ktorými sa stretávam často aj menej často. Vykám aj v mailoch, internetových diskusiách, na sociálnych sieťach. Vykanie pomáha udržiavať malú neviditeľnú stenu, ktorú mám okolo seba niekedy rada. Ak si s niekým tykám, málokedy je to preto, že by som to ja sama navrhla. „Já su Zdeněk," - presne si pamätám tú chvíľu, keď si touto vetou, po ktorej nasledovalo priateľské potľapkanie po pleci, so mnou kedysi potykal šéf. Cítila som, akoby odpáral kúsok toto pekného, čo medzi nami dovtedy bolo.
Vo vykaní skutočne je kus úcty. Ak jej nositeľom je viac, než len to krátke zámeno.
