Máte všetko, pýtala sa pani z projektu pred začiatkom niekoľkokrát. Technik skontroloval so mnou, či veci fungujú. Študenti sa podľa očakávaní schádzali pomaly. Deväť prvákov a druhákov, dve z nich Slovenky. Strávili sme spolu dva dni. V škole aj v teréne. S požičanou technikou, v počítačovej triede aj dokonale vybavenej strižni. Škola sídli v secesnej budove, pred piatimi rokmi zrekonštruovanej. Steny ozdobené fotografiami a obrazmi, chvíľami som sa cítila ako v múzeu s moderným umením. Nový mobiliár, zasklené nástenky, nikde žiadne ošklbané papierové oznamy, všade dokonale čisto. A ticho. To ma prekvapilo najviac. Hoci som stretala veľa študentov, nehučali, hovorili polohlasom alebo si niečo písali na počítačoch pri stolíkoch v pracovných kútikoch, na každom poschodí ich je niekoľko. „So žiadnou školou na Slovensku by sme nemenili", povedali mi dievčatá zo Slovenska. Ani sa im nečudujem.
Dva dni sme debatili, nakrúcali, strihali, rozoberali, porovnávali. Chceli sme končiť okolo piatej popoludní, obidva dni sme sa rozchádzali po šiestej. Asi to pre nich malo význam, hrialo ma. Rozlúčili sme sa, zbalila som si veci, posledný raz sa obzrela po učebni strižni - tak, späť do reality. Odchádzala som a oči mi padli na nalepené upozornenie na dverách. Prosíme zhasnite, vypnite počítače, upracte, bla bla. A v poslednom riadku poznámka: Pamätajte, že sme Masarykova univerzita a hlásime sa k odkazu a ideálom TGM. Okolo mňa prechádzala dievčina a pýtala sa kamarátky - nevieš, kde je najbližší kôš na plasty?
Poznáte teóriu rozbitého okna? Hovorí, že ak sa na budove rozbije okno a nezasklíte ho hneď, onedlho budú rozbité všetky. Tak chátrajú sídliská. Tak tu buď niekto neustále „zasklieva okná" alebo platí iná teória - kultivované prostredie vytvára kultivovaných ľudí.
