A jeden rok stál pod stromčekom namiesto neho úplne iný. Keramický. Postavičky bez tvárí, skôr v náznakoch a na streche okrúhlej maštale bol pripevnený anjelik. Nebol škaredý. Ale. Zaskočilo ma to a opýtala som sa. Ten papierový sa zničil, povedala babička, navlhol a povolili aj farby aj tvar. Kúpila teda iný. Nie je ideálny, ale ona mala rada jednoduché veci a lepší vtedy tesne pred sviatkami nezohnala.
Na budúci rok jej kúpim ten najkrajší betlehem na svete - sľúbila som si. Po sviatkoch aj tak anjelik odpadol, takže to nebude len také míňanie. Prišli ďalšie Vianoce. A zabudla som. Spomenula som si, až keď som zas uvidela ten náhradný keramický. Tak o rok, zariekla som sa. Lenže o rok už sme sedeli pri celkom inom stromčeku a babička sa na nás pozerala zhora ako ten keramický anjel. Už som to nestihla.
Po babičke mi ostalo veľa vecí. Na sviatky servírujem na cibuľovom porceláne a vyberám aj Františka. Nenechávam ho bafkať z jeho fajky, ten štipľavý dym by nám doma asi všetkým vadil. Chýba mi však starý papierový betlehem. Už nikdy som ho nevidela. Babička ho asi vyhodila. Škoda. Každý rok si naňho spomeniem. S láskou by som nám ho dala pod stromček, aj skrčený a poničený.
