Stôl s krásnym zeleným obrusom od babičky plný koláčikov, tešili sme sa sem. Fľaša s vínom, kalichy. Pri stole lavica a tri stoličky. Dalo by sa aj pohodlnejšie, ale nechceme byť inde. Zas po pol roku. Päť priateliek. Poznáme sa už dlhšie ako sme sa nepoznali. Roky spolu kráčame, roky žijeme vzájomné starosti aj krásne chvíle. Veľa noviniek - o tom je reč skraja. A čím je neskôr, tým viac sa vracajú staré spomienky a zmienky dávnych známych. Veľa rozprávania, ešte viac počúvania. Keď je reč o otcoch, v očiach sa objavia slzy. O tých, ktorí boli, ktorí sú aj nie sú a možno niekedy aj budú. Najviac hovoríme o deťoch, narodili sa nám blízko od seba. Aj moji, aj moji, môj práve naopak, neboj, to povolí, aj my sme si cez to prešli, naozaj...? Ticho vďačné svojim mužom a mamám, že nám dvakrát za rok darujú úžasný víkend. Len pre nás.
Priateľky nečakajú na návod. Potrebujú zdieľať. Potrebujú objatie. Dlhé a úprimné, po ktorom sa nemusia báť, že si ho tá druhá zle vysvetlí. Len priateľky to vedia - nežné a pritom silné, plné pochopenia. Nie vždy sa všetko podarí. Mlčíme a necháme rozprávať jedna druhú. Nahlas sa smejeme, delíme o radosť.
Rýchlo je z piatku nedeľa. Lúčime sa. Tak zas na jar! Posledný raz pohladím očami priateľkinu kuchyňu a medzi koreničkami, kresbami detí, storočnými anjelikmi, pod vencom z byliniek na okraji prastarej pece zbadám tabuľku s nápisom: Priatelia sú rodina, ktorú si vyberáme sami. Podobné predávajú v obchodoch so suvenírmi, kvetinárstvach aj kníhkupectvách. Nekúpila by som si ju. Ale v tej chvíli presne hovorí to, čo všetky cítime.
