Ešte pred dvoma rokmi by som len zrýchlila. Predstava, že by som mala niekam dobehnúť ma odpudzovala. Spotím sa, očerveniem, zadýcham sa. Ek. Beh som neznášala. Radšej desať kilometrov uplávam ako jeden ubehnem, tak som to mala nastavené. Nezvykla som meškať, ale vyrážala som skôr. Bežať nebudem, nebudem a nebudem. Nikdy som extra rada necvičila, 1500-vka bola pre mňa vždy nedosiahnuteľná méta. Nechápala som, ako môžu ostatní bežať, keď ja už hodnú chvíľu s rukou zaborenou v boku len kráčam. Nerozumela som kamarátom, ktorí boli ráno schopní vstať a vybehnúť. Len tak? Prečo???
Zlomilo sa to pred rokom a pol. Došlo mi ak chcem vyzerať a byť zdravá, nestačí inak jesť. Treba sa hýbať. A s plusmi a mínusmi mi beh párkrát do týždňa vyšiel ako najúspornejšia, najpohodlnejšia a najjednoduchšia cesta. Prvé týždne s odporom. Potom prišlo zmierenie a prijatie pohybu. Nasledované radosťou. Samej sa mi to nechce veriť. Ale už behám rada. Dlho svetlo, teplo a bezvetrie - netrpezlivo vykúkam von a bežecké tenisky ani neukladám do botníka. Tento rok zima zabudla byť, to by bol hriech nebehať!
Teraz nie som v športovom, ponáhľam sa na stretnutie. Sukňa, lodičky, cez plece kabelka. Ešte cez dve ulice a námestie a budem na mieste. Zľava beriem fajčiacu dievčinu, okrajom chodníka sa vyhnem staršiemu páru. Zadýcham sa, ale to veľmi rýchlo prejde a už neočerveniem. Na spotenie by som musela byť naobliekaná alebo bežať dlhšie. To robí pravidelný pohyb. Telo si zvyklo, obľúbilo si ho. A - nohy mi mihajú po hrubom obrubníku - vyhľadáva ho. Prečo by som mala len kráčať, keď môžem bežať? Beh je skvelý spôsob pohybu. A nielen preto, že endorfíny vám žiadne výživové doplnky nedodajú. Je to radosť. A tú sa snažím si dopriať tak často, ako sa dá.
