Jednou rukou drobca objímam poza chrbátik, druhou mu zozadu držím hlavičku. Viem, že mne v žiali pomáha, keď ma tak niekto chytí - možno sa uľaví aj jemu. Chlápätko ma svojimi maličkými rukami drží za krk. Otriasa sa od plaču, slzy tečú ako z bezodnej studne. Už mám aj ja tvár celkom mokrú a slanú. Moje ústa pri jeho ušku: „Šušušušušu, mojko, to bude dobré. To prebolí. Nono. Šššššš." Nedáva to veľmi zmysel, to, čo hovorím. Ale slová nie sú podstatné. Zas si spomínam, čo pomáha mne - hocičo, len úprimne pošepkané do ucha. Spojené s dotykom a teplom hojí.
Kto to kedy povedal, že chlapi neplačú? Ešteže ten môj je ešte len taký chlapček. Za slzičky sa nehanbí a keď niečo naozaj bolí, pribehne sa zahojiť za mamou. Vždy tu budem, aby som tie slané potôčiky poutierala a snažila sa pomôcť objatím a šepotom. Viem, zlomeninu tak nenapravím a ani modrina neostane menšia. Ale možno aspoň dušičke pomôžem, že si povie - kým je tu mama, nebolí až tak veľmi...
