Týždeň pred začiatkom dlhých vianočných prázdnin končili deti poslednú hodinu žrebovaním. Každé si vytiahlo meno jedného spolužiaka, ktorého teraz vo štvrtok obdaruje. „Pani učiteľka nám to navrhla, všetkým sa to páčilo.“ Pani učiteľka si však dovolila podmienku – darček nemá byť nič kupované, aby deti nemíňali rodičovské peniaze. Mali by ho sami vyrobiť. Svojich spolužiakov dobre poznajú, obdarujú ich teda tým, čo majú radi. Náhoda chcela, že Matúšovi pripadlo rómske dievčatko a Julke spolužiak, s ktorým sa skôr hádajú, než hrajú. Nebyť žrebu, určite by sa nezamýšľali nad tým, čo by práve im urobilo radosť.
„Čo sa Viktorke a Riškovi páči, čo radi robia?“, snažím sa z detí dostať ich vlastné tipy. Viktorka sa rada parádi, ako všetky dievčatá. A Riško má rád strašidlá. Tak, a čo s týmito informáciami vieme spoločne vyrobiť? Voľba je nakoniec jednoduchá. Viktorke náušničky a náramok. Riškovi magnetku a záložku do knižky.
Náramok sa Matúšovi dvakrát vyšmykol z ruky a rozsypal tak, že musel začínať od začiatku. Aj prvá verzia strašidielka skončila v koši, nedočkavá Julka do nedokončeného tak dlho špárala, kým sa nerozpadlo. Vyrobiť darčeky teda trvalo dve hodiny. Pekný čas, keď mi malí rozprávali o svojich spolužiakoch a o tom, ako sa nevedia dočkať, že ich potešia.
Deti chodia do obyčajnej školy v malom meste. Učí sa aj v nepekných barakoch, ktoré kedysi volali provizórne, ale dávno od tohto pomenovania ustúpili. Vybavenie tried pamätá ešte rodičov spolužiakov mojich detí. Na pohľad nič výnimočné. Zvnútra – skvelá škola. A úžasná pani triedna. Hoci si ju nevyžreboval, Matúš vyrobil darček aj pre ňu. Úprimne a sám od seba. Učenie má veľa podôb. Jej sa zas raz podarilo použiť jednu z najprirodzenejších, a pritom výnimočnú.