„Dobré ráno, Matúško", šepkám. Nie je ani pol siedmej, nech si sestrička ešte pospí. „Pustíš mi rozprávočku? Dnes nejdeme do škôlky, však?" Presne tak. Vďačne mu prinášam do obývačky perinu. „Počkaj", zadrží ma malý, „ešte si musím zobrať koníka a chudáčika Tatka Šmolka." „Prečo chudáčika?" „No lebo je sám samučičký. Bez ostatných Šmolkov, má len mňa", túli si krpec hračku k tváričke. Usádza sa na gauči, ja si líham na susedný. Telka je pustená, niečo kreslené, obľúbené. Predo mnou vidina ešte aspoň hodiny, ktorú môžem predriemať. „Maminka, môžem ísť k tebe?" Jasné, že môžeš, usmievam sa a posúvam sa na samý okraj. A tak si ležíme dvaja prilepení na seba. V spoločnosti dvoch plyšákov, pred nami potichy pustené príbehy. Nevnímam ich. Na polovicu spím. A vraciam sa o veľa rokov späť.
Bývali to vzácne chvíľky. Keď mamka nemusela po obede písať na stroji alebo si nesadla ku káve a knihe. Keď bola taká unavená, že v sobotu po obede si potrebovala oddýchnuť. Ľahla si vtedy vedľa mňa na posteľ, zakryla nás spoločnou dekou a zaspala. Ja som vždy zadriemala skôr, ale milovala som, keď sa mi podarilo precitnúť prv, než ona. Pozerala som sa ňu, pokojnú, uvoľnenú. Voňala jemným krémom na ruky. Zadržiavala som sa, aby som ju nepohladila a nezobudila tak. Mama vtedy vyzerala inak, než obyčajne. Nič nemusela riešiť, hnevať sa, robiť si starosti. Tie popoludnia robila svojím spánkom vedľa mňa krásnymi. Ticho, pokoj, mama a ja.
A teraz tak leží vedľa mňa môj malý syn. Milujem každý jeho dotyk. Aj to pichnutie lakťom pod rebrá, aj zamrvenie sa, ktoré mi ešte viac uberá priestoru. K mojej tvári položí svoju hlavičku, majetnícky ma chytí za ruku, je všade. Zabáva sa a nahlas smeje na niečom, čo sa deje na obrazovke. Neviem, aký bude dnešok. Ale práve prežívam najkrajšiu hodinu dňa.
