Včera som bola na návšteve u mamy štyroch detí. Vošla som do dvora – a pred garážou stáli veľké vrecia plné vrchnákov. „Čo s nimi robíte?“, opýtala som sa hneď vo dverách. „Aj my ich zbierame, ale nikdy neviem, kde končia.“ Mama držala za ruku staršieho štvorročného syna. „Tie vrchnáky sú pre nás peniaze.“ A tak som konečne našla niekoho, kto mi vysvetlil nielen mechanizmus, ale aj presný dôvod, prečo ich odkladať.
Najmladší člen rodiny Tobiasko bude mať rok a pol. Narodil sa priskoro a takmer to neprežil. Krátko po narodení sa všetko ešte viac skomplikovalo, lekári rátali hodiny. Ale chlapček stále dýchal. Narodil sa s problémom s hlavičku, nohami, takmer nevidiacimi očkami. Bude len ležať, hovorili jeho mame. Nebude, povedala im ona. Ako sme sa rozprávali, Tobiasko sa najedol lyžičkou, lozil okolo nás, žvatlal, olizoval hračky. A stále sa smial. Je iný, než deti v jeho veku. Ale každý deň - vďaka svojej mame, ktorá s ním cvičí, vymýšľa a vyrába mu hračky, posilňuje, hrá sa – urobí malý krok dopredu. „Čaká nás ťažká operácia. Posledného pol roka mu nerastie hlavička, mozog nemá miesto. Bojím sa, ale viem, že mu môže pomôcť. Či ju urobia u nás neviem. Nádej máme v Čechách, len je to drahé. Tie vrchnáky sú základ, aspoň niečo. Nosím ich do zbernej firmy. Za kilo mám 22 centov. Videli ste, koľko ich je. A to máme ešte vnútri v garáži pár sto kíl. Ľudia sú úžasní. Dnes som nakupovala v potravinách a celkom cudzia pani mi ich dala plnú tašku.“
Aj my máme v komore odložených pár vrchnákov. Tentoraz ich nedonesieme do školy. Ani Tobiaskovej mame nemusím. Keď ich bude dosť, zanesieme ich do zbernej firmy v bratislavskom Ružinove a nahlásime, pre koho sú. Odtiaľ potom pošlú peniaze priamo na Tobiaskov špeciálny účet. Nepijem z plastovej fľaše denne, moji kolegovia áno. Odkrútiť vrchnák, dať do kabelky, priniesť domov a odložiť. Nič to nestojí. Ale znásobené veľa znamená. Znie to pateticky, ale je to pravda - tie obyčajné vrchnáky môžu pre malého Tobiasa znamenať krok k novému životu.
