Tú hru máme doma už pol roka. Pravidlá má však na niekoľko strán a tak sme sa nevedeli odhodlať poriadne si ich prejsť. Včera som varila, keď sa moji spolu s priateľmi hrali inú stolnú hru. Delili si svet. V rôznych zoskupeniach viacerých krajín sa snažili ovládnuť ho. „Daj mu, znič ho!“ „Počkaj, ako ťa roznesiem na kopytách!“ „Dorazím toho tvojho posledného vojaka!“ Hrávam ju tiež. A možno hovorím niečo podobné. Takto zvonka mi z toho však prišlo smutno. Super hra na stratégiu, trpezlivosť, rozhodovanie... ale nie na spoluprácu. Čas na zmenu, došlo mi. Tá nová, neprebádaná, by mala mať presne opačný princíp, spomenula som si. A tak som večer prikvačila manžela a pustili sme sa do jej pravidiel.
Na začiatku každého dňa záchrany kráľovstva sa rôzni bojovníci musia dohodnúť, čo urobia. Hrajú spolu, proti nepriateľom, ktorých im hra stavia. Bojujú spoločne proti hre – a iba ak naozaj poriadne premýšľajú a vedia sa obetovať a ustúpiť, keď treba, dosiahnu ceľ. Nie sme si nepriateľmi navzájom, naopak. „Dám ti svoje zlatky, aby si zosilnela.“ „Nechaj si celý úlovok, ja mám viac.“ „“Ty choď a získaj silu, potrebuješ ju za nás všetkých.“ Žiadne hrozby. Žiadne prehry a žiale jednotlivcov. Len spoločná cesta.
Máme šťastie, že deti sú vo veku, keď ich ešte baví hrať sa s nami. A ešte aj ďalšie, že sme natrafili na hru, ktorá ich učí nielen súperiť. Je to len hra. Ale možno si z nej zapamätajú viac, než len obsedené údy.
